.tango

obycajny zivot. tak strasne obycajny, ze straca obycajnost. ako tango, od trapneho v zrkadlami oblozenej sale kulturneho domu az po vasnivy tanec, akoby naposledy, akoby neskor v tejto sekunde prestalo existovat. tak nejako som na tom, od tichej rezignacie az po vasnivu radost zo zivota.
je stvrtok vecer, som celkom sama v prazdnej internatnej izbe, okrem par ludi z fachu som sa nazivo nerozpravala s nikym, kto by mi rozumel. vdakabohu za telefony. dva tyzdne som nebola doma, dva tyzdne som nespala viac ako sest hodin. o par hodin mam skusku u arogantneho a naladoveho pana, dal by Pan Boh, aby to tak nebolo, doma pobudnem smiesne dva dni a ani s nimi som neratala. cim dalej - tym viac sa mi potvrdzuje, ze priatelstvo neexistuje a ze neexistuje nic, co by uplne naplnilo vsetko prazdno, ktore ma v sebe kazdy z nas, mam pocit, ze som ludmi zabudnuty clovek, jeden kus hore - dolu. a ze mam okolo seba take more pokrytectva, false, zavisti a nenavisti, ze to vsetko je na jedneho az prilis. a takmer nikomu nechybam. je to zvlastne, ironicke a uzasne paradoxne, co vlastne pisem.
totiz v tento nesympaticky stvrtkovy vecer so vsetkym, co mam pred sebou a za sebou, so vsetkym, co sa toci okolo mojho zivota a okolo coho sa toci moj zivot - v tento vecer ma prenikla istota, ze tej vasnivej radosti je vo mne viac ako cohokolvek ineho. je mi jasne, ze to nie je zo mna, ze je to ako objatie lasky, ako to tango na zivot, smrt a vecnost. istota, ze laska je viac ako vsetko, co mame a co nemame. ta skutocna, myslim. a nadej, ze vsetko je tak, ako ma byt.
ti vsak, co dufaju v Pana, dostavaju novu silu, ziskavaju kridla ako orly, utekat budu a neustanu... (iz 40, 31)