.vsedne

za posledne tri noci som spala spolu maximalne patnast hodin. ak vobec. pred skuskou, po skuske, ked niektorym oslavy nedali spat. a museli dat vediet svetu. a tak akosi to chapem. mame slubeny song. aj tak sme stale frajeri pred narodnym po poslednej statnici. sluby sa vraj maju plnit. takze bude. skuska, povinnosti, praca, tisicky papierov a len par mojich. a do noci tukot, pruziniek pod pismenkami na notebooku, este nikdy som ich nepocula. tabulky, cisla, stranky a zosity, tak sa to tusim vola. nikto neoslavoval, nikto netrieskal pastami na cudzie dvere, nikto nenechal flasky pri vytahu a dym vsade navokol. je ticho, vo mne i okolo. a potom spat, sama a predsa krasne, hodiny v kuse, len vietor. za to, ze sme tak vysoko. vstavam, styri patdesiat na budiku, na mobile s prezuvajucou oveckou. nech by som mala akykolvek super mobil, nezaobide sa bez prezuvajucej ovecky. lebo je symbolom. ovecky, pasiera. jednoduchosti, toho, ze netreba brat zivot az tak vazne:) a cistoty. takej pure, ako krystal, co smie byt v nas, ako perliva voda, ako spomienky, preosiate cez sito casu. vracia sa nam minulost, podobne chvilky i strasne rozdielne, akoby sme sa v nej hladali. vstavam, noc bez snov, tak to byva. poskuskovo. tma ticho, len par okien a par zufalcov, cas pre mna polnocny a pre nich uz asi denny. tisko, bez semaforov, prazdne cesty, malo ludi. a chodniky vlhke od dazda ci rosy, ktovie. pustam si hudbu, necham a neprepinam, sytim dusu polstinou, niecim, co sa mi paci. naskladana na prilis malom sedadle autobusu. doma prsi. mozno symbol, mozno nic. mam vsetkeho vyse hlavy. mozno prepracovana. ale konecne mam pocit, ze to vsetko ma aspon trosku zmysel.