omsa zo vcerajska, tak dnes len doma. vonku nadherne snezi, nemozem sa na to vynadivat, neda mi to, sledujem huste obrovske vlocky, skor chumaciky, alebo teraz celkom drobne, ale ostre ako krystaliky. makko na zemi, ktoreho sa dnes asi nedotknem. alebo ano, lebo aj parapety sa rataju.hladam fotku na zelanie k dvadsatpatke, musi byt zvlastna, so stipkou klasiky, nezna, viem, ze musim dobre vybrat, lebo niektore chvile sa nezopakuju. ziadne chvile sa nezopakuju.
doma je ticho viac, ako potrebujem. lebo si nevazia, co mame. ja viem, co mame, viem, co je samota. o to viac to boli.
citam spravy, blogy, vybrane, prve hned zrana. dvaja strateni v afrike sa vratili, tak to tak v dusi tesi, lebo nie su celkom neznami, lebo mozno usli smrti. aj tak sa vratia. robila by som podobne, zivot nie je na to, aby sme v teple a relativnom zdravi dozili osemdesiatky, ale aby mal zmysel kazdy konkretny den, lebo niekto nevie, kolko ich este pride.
pisem dva maily, jeden pseudokamaratke, ktora mam patent na rozum a vieru, v tomto si neporozumieme, nenajdeme sa, lebo to nechceme. len jeden riadok a asi troch smajlikov, som pokrytec. a este lucke, mozno moj dalsi zistny vztah, alebo mozno nie, mozno ma ma trosku rada.
a tak. prejde nedela, znesvatena mojim spinavym zivotom, ale kto vie, kto vie posudit, co je dost ciste a dost spinave, viac nedelne? upravim odseky a odkracam ucit sa. mp3 v prehravaci, vsednost sa blizi, aj bratislava, momentalne niekde medzi mokrym snehom a mrznucim dazdom. nielen ona. aj vnutro. raz svitne slnko, viem.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára