dvadsatstyri hodin. jeden obycajny den, ake doma nebyvaju. doma je doma, pokoj, nikto cudzi. tu je zivsie, mozno veselsie a spolocenskejsie, ale aj smutnejsie a stratenejsie. plusy a minusy, straty a zisky, bez nich to nejde. vstavam, prvykrat o siestej na cudzi budik, druhykrat na vlastny rytmus a uz davno vyjdene slnko. odchadzam, skola, skuska, povinnosti. a potom druhykrat, vsak dni su dlhe a sanci dost. zmena programu, flexibilita musi byt. vyznanie, spovede, cesty pomedzi kvapky, stretnutia po case, ktory vlastne neexistuje. mame duse blizko seba a zasoby spolocnych spomienok. ako vtedy, tak i dnes. modlit sa, alebo len tak hladiet a nechat vsetko zit vlastnym rytmom, odovzdat nadeje, sny i krize, i milovanych a potom odist, vsetko vziat so sebou. ci lahsie neviem, ale take ine. odovzdat skusku ako obetny dar, vlastne nie moj. lebo zazraky... lebo sestnasteho sa vsemohuci a nekonecny Boh, ktoremu patria galaxie a nekonecno sklonil nad jednou obycajnou pozemskou fakultou k jednej unavenej, ale dufajucej studentke, ktora veri v zazraky. (acko). a keby len sestnasteho. fotka, smiech, minulost takmer tri roky, asi. ale nasa, sukromna. cervene vino, klinceky a skorica, dlha mala lyzicka, len srk nalacno, len malo. polievka, so syrom. zase nie sama, i ked neveriaca v priatelstvo, priklad vynimiek, ktore potvrdzuju pravidlo. a uz len vonave vlasy na vlastnej hlave, md house na cudzom notebooku, len hviezdy v tme a zhasnute ziarovky. konci sa den, zacina novy, idem spat. s doverou, ze vsetko je tak, ako ma byt.a budim sa az na nasledujuce svitanie, lebo skola a povinnosti. obed, este z domu, tukam do notebooku a ucit sa mi nechce, chystam sa na stretnutie, mozno kava, caj, neviem, ale urcite zivot, nadeje, sny a sklamania. na vsetkych stranach. lebo vsetci zijeme v podstate ten isty zivot. a vsetci sa on delime. samemu sa zije tazko...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára