.utrzky

citam po sebe, co som napisala minule. robim to vzdy. niekedy mi vlastne slova pripadaju cudzie, niekedy som spokojna, inokedy nie. pribehy pokracuju. my v nich. asi vecne. obidvoje.

prepracovana. sest hodin spanku denne, od rana do noci zijem, asi prilis intenzivne. ale ked tu inak neviem.

posledny vikend, zase raz iny. vzdy pred takymito vikendami ma opusta radost. akoby som sa netesila, tak sa tam len tak dovleciem, s batohom, co kazdy nosime so sebou. odhadla som ho na takych dvadsat kil. celkom dost. mix beznadeje, tuzob, snov, bolesti, strachov a hnevu. naucila som sa priznavat sa k tomu. nikdy sa netesim a potom nechcem odist. lebo sme si blizki, najprv povinne, ked sa rozprava len tazko. cim dalej - tym viac. vyslovujeme slova, ktore sme nikdy nevyslovili. nikdy predtym, nikdy potom. prekonavanie hranic je uzasne oslobodzujuce a uzdravujuce. ponarame sa do podstaty vlastnych zivotov, do nasich sukromnych pokladov i smetisk, do spiny i uzasne cisteho vzduchu. len preto, aby sme mohli zit. vidim, ze sa menime. vsetci. klonime sa k pravde a k cesti. a prestavame sa vyhybat bolesti. teda ja urcite. zivot je otazkou priorit. a niekedy cesta k nim vedie cez bolest. sucasne sa ucime uzivat si zivot, so vsetkym, co k nemu patri. i s radostou, vasnou, zivelnostou, tichym pokojom i burlivym nadsenim. vsetci okolo jedneho stola, sedime a dychame. dychame. vecer vonia fernetom. stock. citrus. tancujeme, kazdy pri kazdom. cas leti. konci. odchadzame. zase stiseni. a vyjasene stastni. vidime hviezdy. v bratislave nebyvaju, nebyva tu totiz dostatocna tma. az ked je dostatocna tma, vidno hviezdy. motto z oznamka, stredoskolskeho. boli tomu styri roky. ignorujeme sa a chybame si sucasne. myslim na nich, pod nebom vo vojke. nechavam sa viest asociaciami. o tom to je. zaspavam, s neumytymi vlasmi, citit ich cigaretovym dymom. aj zeleny rolak, ktory nosim este dalsi tyzden. pomaly vyprcha, vlastne celkom rychlo. aj my vyprchame, viem. otazky, smiech, pohoda, biely kralik, lucenie. na dalsie mesiace. menime sa, ako ked dieta presklada lego. z tych istych kociek. ale nikdy nie rovnako.

dva dni v labaku, zatial, ucim sa. este to viem. dava mi to nadej. zoznamujeme sa. s prostredim i sebou navzajom, bavime sa, tak uzasne patologicky. naplnenie, zmysluplnost. platim dane, ale mam za co.

vecer chvilku takmer doma, blizki, aspon trosku. delim sa o zazitky, o vlastne pribehy. a nielen vlastne. rozpravky, realityshows, tragedie i ironicke hry, vsetko dohromady dava zivotny pribeh ludi. okolo mna, ktori patria tak trosku do mojho sveta. aby nebol poloprazdny. v duchu dakujem za telefon. som silna i slaba sucasne. samota sile nepridava. odskusane. zajtra zivot pobezi dalej, rano vstanem a pokusim sa dat dnu zmysel. a potom ho v dovere odovzdat. lebo mi nepatri. nic mi nepatri. zajtra je o tridsatosem minut.