.lamanie

rekapitulujeme. rok, mesiace, tyzdne, dni a hodiny. rekapitulujeme, lebo divat sa spat je niekedy lahsie ako hladiet do neznama. sme vsetci ludia, hlupo i mudro amaterski, nevediac, ci zijeme alebo len hrame. alebo niekedy aj vediac, riskujuc vlastnu kozu, ked nehrame. a riskujuc vlastnu cest, ked hrame. byt niekym inym berie energiu, na toto fakt nemam. nevadi. tak hram ruletu. rusku ruletu o zivot. mame ho len jeden.
nemam diar z prveho polroka. vlastne ani ten, co mam nepouzijem. lebo patri nam len to, co mame v sebe, nic viac. od zimy do prvych dni leta. januarove dni, navrat zo zahrebu. zahreb je zvlastne miesto. zdegradovali sme si ho na metropolu letneho letoviska, ale pritom to mesto ma v sebe nieco zvlastne, nieco z nasej mentality. tepla zima, teda takmer tepla, bez snehu. a cesta juhom len par hodin, zvyknuti sme na viac. milujem nocne jazdy autobusom, nech je to akokolvek zvratene, nocne benzinky, nocny vietor a cesty, ktore len v noci mozu byt prazdne, zvlastne hladke a rovne a carovne osvietene lampami. len tabule a kilometrovniky svietia na zeleno, nie z dialky, len na blizky pohlad, ked clovek chvilku nespi, len hada, kde je. a podla esemesiek v cudzo-vlastnych jazykoch pozname hranice, bez pasov, kontrol, bez ciar. jeden kontinent, jeden svet. krasne zazitky, novi ludia, prijatie v tej zvlastnej krajine. moznost byt pri tom, ked sa menila historia. ked krajina, ktora ma vojnu v parrocnej pamati prijima mladych z nepriatelskych narodov, srbov, bosniancov, albancov. vraj sme boli sancou zmenit nieco v ludoch. snad sa stalo. modlili sme sa, bez ohladu na denominaciu, lebo Boha mame jedneho, gitarky, flauty, violoncela, husle, spev tisicok ludi, to vsetko stupalo k Bohu v case, ked svet blaznivo oslavoval nieco, comu sam nerozumel. a chut prijatia, spolocnej stravy, novorocneho obeda. a rozlucky, ked sme sa nehanbili za slzy. lebo sme prezili zvlastny cas. a zamilovali sa do zahrebu v strede zimy.
a potom navrat do svojej sukromnej reality, posunute skusky, cesty do bratislavy, lebo niekedy tam patrime. casto. vsetko to nejako funguje, skusky tesne po sebe a popri tom cudzie zivoty. cudzie rozchody, co sa dotknu, lebo sme si boli vsetci blizki, cudzie lasky a nenaviste v jednom, cudzie pady a ochota byt oporou. lebo na zbabelost nemam zaludok a svedomie. a je mi jedno, ze ti ostatni zabudli. nova vyzva pisat a rozdavat, necakane telefonaty, cudzi zo znameho cisla, navsteva vecer po skuske, musim byt mila, lebo. niekedy na nas kladu prilis vela. hlavne na nas, co nevieme odmietat. a potom skola, milovany a nenavideny kolotoc, centrifuga, mixer, ktory z nas extrahuje, co je naozaj v nas. ukazujeme, kto sme a aki sme. pacienti, cvika, pitvy, prednasky, stari kamosi len na formalne reci, mozno par dusi, co mozno stoja za to. alebo ani nie. sem-tam krasne vecery, ked si pri vine rozoberame zivoty. a skladame, co sa da, dohormady. vecery vonajuce cigaretovym pachom, co na dalsie rano pripomina vecer. a potom skusky, koncentrat z nas, siahame si na dno, lebo to je jedinou sancou, ako sa vyskriabat hore. slzy, o ktorych nikto nevie. len nase sukromne.
a pocas roka plamienok. uz rok prekracujem hranice, vrham sa do neznama a celim veciam, na ktore by som nemala guraz. zistujem, ze iba uprimnost k sebe nam ukaze veci take, ake su. nielen veci, ale aj zivot a vlastnu smrt. chce to odvahu a ochotu pozriet sa vsetkemu tvarou v tvar, riskovat. living is taking the risk of dying, loving is taking the risk of not getting anything back. ja viem.
leto. strnast dni v bratislave, prax a rozhorucene mesto, bose nohy v sandalkoch, riflova sukna, asi prvykrat je mi jedno, ze mam biele nohy. v tom meste som slobodna, este viac v lete. praca, od rana od siedmej, ked vstavalo slnko, zvlastni ludia a zvlastne chvile a tych par okamihov, ked sa medik uci od pacienta, clovek od cloveka. a jedny promocie, citim krasno a dostojno v dusi. a tichu tuzbu raz to zazit. ruza zvlastnej farby, vyzera ako diva, viem, ake ma rada, toto viem od zaciatku. ruze. ktovie, ci este aj teraz. nieco je medzi nami a nieco sa lame. tak to chodi, ze sa navzajom stracame. a nie som egoista, ja nie som dolezita.
verim pane s blizkymi dusami, tentokrat nas bolo viac, no spolocna bola len cesta, dalej uz nic viac, na to mame prilis hrube mury a prilis zavrete brany. tak sme trosku viac formalni. v sebe mam neochotu spoznavat novych ludi, byt mila a dobra. chcem byt sama, pod slnkom, co lieci dusu i kozu, bez hodiniek a bez povinnosti byt kdekolvek. studeny kostol, rozpalena horna orava, take takmer nebyva. navraty domov. par dni pokoja a potom znova cesty. na zapad, zase aj v noci, len januar vymenil august, kvapky a krystaliky letne slnko. francuzsko je krasne. od pariza az po vidiek. zase som videla iny kus krajiny. spolu dve spriaznene duse, netreba nam viac, ludi, znamych, stacime si. verim na osudove priatelstva. lebo som zazila. len ci aj osudove lasky? neviem. prezivame tam nieco bozie, jeho cesty a jeho pokoj. a kopec smiechu, letnej nadeje. vraciame sa. zase raz plni. vdacni. vraciame sa domov. a po par dnoch do skoly. ked tam pridem, citim nieco ako doma. ako miesto, kam patrim. a vyzvy, nove plany, vlastna individualisticka odvaha v naivnej viere, ze odvaznym praje... skusky pocas semestra, novi ludia a stare spomienky, stretnutia s byvalymi blizkymi dusami, ked zivot trha nitky medzi nami a ja mam stale chut bojovat. a potom postupne opada, ako listy konciacej jesene, ako kvapky odkvapov rovno za krk . lebo nie sme perpetuum mobile. lebo nikto z nas nim nie je.
vraciame sa k vianociam. presne tam, kde zacal konciaci sa rok. zrazu neviem, ci zivot je kruh alebo priamka. alebo uzasny abstraktny obraz ludi a veci, ku ktorym nas puta laska a nenavist. obzeram sa a neviem, ci pisat alebo viac nie. ci som nezabudla na postatne a nepisala o nepostatnostiach, neviem, lebo clovek nikdy nevie, co ma aku hodnotu. az vtedy, ked sa obzrie. a pozrie zoci-voci sebe a zivotu. tak teda robim jemnu ciaru za tymto rokom. ziadne hrube ciary, ziadne prepilene hranice, mam pocit, ze jemna bodkovana ciara je to, na co mam dnes silu a odvahu. zistila som, ze jedine, co nam patri su myslienky, spomienky a sny. lebo minulost a buducnost neexistuju. iba tato minuta je skutocna.
nedavam si predsavzatia, mam iba plany a tuzby. v roku zacinajucom zajtrajsim dnom chcem hladat to, co je naozaj podstatne. chcem si precitat od frankla "a presto rici zivotu ano", lebo v hladani a najdeni zmyslu zivota v koncentraku musi byt nieco Bozie. a chcem byt poctiva, bojovat o svoju cest a nesklamat. seba, Boha a tych par ludi, na ktorych mi zalezi. a hlavne - kracat za svetlom, nech to stoji, co to stoji.

.naspat

vianocne vianoce, criepky, ktore sa blaznivo trbliecu a sucasne rezu az do krvi, az do kosti, akoby kazdy bol symbolom, spomienkou, viziou, vyzvou. crepiny, iskierky, krystaliky inovate, srien na vsetkych stromoch a plotoch, ako zazrak zamrznutej hmly, ked uz nebol sneh. z kostola si niekto spravil koncertnu salu, kde sa mozno vybliakat do sytosti, vyrobit si na zelanie romantiku pri organe a svieckach, utapat sa v nostalgii a tvarit sa, ze toto su vianoce. na toto nemam, chvalabohu. radsej budem pocuvat nezne koledy, organistku bez hlasu a nezne gitarky piatkovych amaterov, radsej necham svietit aj celkom bezne osvetlenie, lebo to nie je dolezite. a necham sa pretvarat, necham hovorit a mlcim. spominam na darceky z lasky, rolaky, co hreju krk i dusu, kamienky na krk kakaovej farby, puzzle 3d ako svet, s vlockami a kvietkami na opacnych poloch, moschino funny, co vonia ako pomarance, ako citrony, nemozem sa ho nabazit, kym ho este citim. a mp3 na cesty, ako do dlane a vrecka dzinsov, zatial prazdny, no neostane. a cudzie dary, co tesia viac ako vlastne, kolace z lasky, vino riedene kofolou a naopak, take, ako mam rada, cervene. psik pri nohach, vecne syty a vecne hladny, rozmaznany laskou, aspon niekto. mala by som pisat ine clanky, ine listy, ludom, ktorych nepoznam. a najprv cenzurovat. cenzurovat seba mi pripada sialene. ked cudzi, kludne, ale ja? mam pisat a viem, ze to musi byt dokonale, uhladene, ucesane, pekne. a nahle mam pocit, ze to neviem. ze som trosku pokrytec. budem sa snazit nebyt. ale napisem. utekat od vyziev, uloh a povinnosti nie je moje kafe. dala by som si 3v1. z mojho zlteho hrnceka, s vankusom za chrbtom, plysovym medvedikom a kolajnicami poblizku. aj tam mam domov, zistujem to, ze naraz vsetko mat sa neda. ale takto to je lepsie. lebo som s ludmi, ktori su moji. budem pisat o vianociach, tisic a prvy krat, budem sa pytat, co ma zaujima. aj ked pytat sa, ci existuju osudovi muzi, osudove zeny a osudove cesty sa nebudem. lebo na sukromne otazky hladam sukromne odpovede. a nachadzam. ked hladam a prosim. spominam si na altotting, miesto, ktore milujem. laska na prvy pohlad, na prvy dotyk, kusok mna tam jednoducho zostal, kusok srdca, na pamiatku najdenia cesty. leto 2003, cerstvych osemnast a naliehava otazka, kam dalej, co so zivotom. a najdena odpoved, konecne istota, konecne pokoj, ktory hlasi spravne rozhodnutie. viem, kam pojdem, medicina sa stala mojou laskou. laska na cely zivot. potom cesty, prekazky a polena pod nohami, no vsetko tak malo byt. blizi sa koniec roka a rekapitulacie. nedaju sa obmedzit na uplynuly rok. kazdy sa vraciame na miesta, ktore nam boli osudove. osudove miesta aj cesty existuju. len ich neriadi osud, ale niekto viac. zivy Boh.

.vianocne

lebo je krasne chystat od septembra darceky ludom, ktori robia nas svet skutocnym, je krasne spekulovat, rozmyslat a hladat, potom v preplnenom kufri po stovkach kilometrov nenosit svoje veci, ale nieco, co je nasim len chvilku, potom zabalit a ukryt na verejnych a predsa tajne tajnych miestach. vzdat sa svojej skrine a kopky svojich penazi, kopy casu venovaneho hladaniu a nachadzaniu, ved robit radost druhym znamena robit sebe este vacsiu.

lebo je krasne s laskou chystat kolaciky, srdiecka posypane farebnou ryzou, drobne a vesele, alebo trebars slane spiralky, co chutia tak domacky.

a posielat maily, smsky, kazdu inu, venovanu, ziadne hromadne rozposielane spravy, ale par slov pre ludi, ktori patria do zivota. a zmoct sa na cudzojazycny pozdrav na pohladnicu, ktora poleti za hranice, k ludom, ktorych uz nikdy neuvidim. lebo tak to proste ide.

je zvlastne oslobodzujuce striast sa vlastnych vin, sice nie az tak prijemne, mozno nam perfekcionistom to padne este horsie, ale vybojovat ten boj so sebou znamena akoby zasluzit si vianoce. vyklopit vlastny smetny kos, vytriast prach nechcenych vin, ked vyhovarat sa na tempo a zivot nema zmysel, tak to prinasa pokoj. a sancu znova zit v pokore.

a potom dostavat pozdravy, este predtym par skutocnych objati, nie virtualnych, co nehreju az tak velmi. pozdravy, co tesia. aj viac, aj menej. aj bolia, obcas, ano. ked na polstrankovy s laskou pisany mail dostanem len pohladnicu bez obsahu z americkeho servera. ked to tak tazko padne, ved sa mame radi. mozno.

o dve hodinky je vianocna vecera, chvilku potom polnocna omsa, tiche svetlo v nas, vianoce. naozajstno v nas. chvala ti, pane, ak v nas naozaj bude.

lud byvajuci v temnotach uvidel velke svetlo. svetlo zaziarilo tym, co sedeli v temnom kraji smrti. (mt 4, 16) dnes sa splnilo toto pismo. (lk 4, 21)

.den pred vianocami

rekapitulacie. do konca roka len par dni, len par noci, len parkrat hviezdy, parkrat svitania, len par stran, ktore vonaju skolou, s ktorymi budem zase bojovat ako o zivot, ako o cest, ako vzdy, ked som doma a platim za to dane. stranky, strany, cudzie slova a moje, vlastne moje. co mam robit, ked to tak strasne vsetko milujem? nic, nechat to tak, nechat to plynut, nesiahat rukami na to, co utkava niekto iny, nechat sa spracovavat ako material, ako cesto, teple drevo, ako zvoniaci kov. najlepsie vsetko v jednom, kusky duse, puzzle zapadajuce do planov, ktorym nerozumiem, ale verim. ja viem, nase cesty nie su tvojimi cestami a tvoje nie su nasimi, ale aj tak to vsetko zapada. ty vkladas seba, my vlastne tiez, teda ak to ma fungovat, musime. primiesat silu, nadej, vlastne tuzby, ktore smu byt kompatibilne, vlastnu bolest a vsetko coho sa vzdavame. mame dni za sebou a dni pred sebou.

obzeram sa spat, ockova patdesiatka je sancou obzriet sa na kus jeho zivota, pamatam si vela, takmer polovicu. rastieme, zrejeme. alebo sa o to aspon snazime. ako dar obeta chvaly, flasa, oblozene chlebicky, decembrovy mraz. a navstevy, ku ktorym som a budem mila. lebo viac nemozem dat. a sudit nie je mojou ulohou. odnima mi to velky kamen.

piatkovy vecer, zbor, tak ako roky predtym. ale uz nie je nic ako predtym. nejako to nemozem prijat. ze z priatelstva je nic. mame za sebou dost, spacakove noci, spolocne cesty, utorkove omse na zamku, silvestre spolu, so sampanskym v plastovych poharoch, s blizkostou v zlych casoch. bolo a nebude. uz si len nieco dokazujeme, nechavajuc sa strhnut niecim, co predtym nebolo. stracam ludi. dalsi bod k teorii, ze priatelstvo neexistuje. moze mi to byt jedno, ale nedokazem to. budem to citit v sebe, prehltat ako husty kalciovy sirup, sice zly, ale aspon lieci a pomaha. to v nas nas nevylieci, tak snad aspon zabudneme. aspon ja. ona zabudla uz davno.

zajtra su vianoce, spln, sneh na horach, srien tu v kotlinach a padajuce hviezdy, aspon v spomienkach, snoch. opat ocakavame dokaz, ze nie sme strateni, ze nas Boh je Bohom druhych sanci, novych nadeji. a ze uverime v dobro. v ludoch i v sebe.

ty si ten mocny Pan,

el shaddai adonai,

ochranca malickych,

zastanca chudobnych.

sme malicki, chudobni. ale nie sami. inak by sme nemohli robit veci, ktore robime, nemohli by sme menit svet. ano, o to sa snazime, menit seba a svet. mame jedinu ulohu - nebat sa.

.obycajne

decembrovy den. od rana. devatnasty. slnko a stale nie minusove teploty. aspon na juhu nie. si na juhu, nezabudaj. niekedy som z toho pomotana, kilometre robia svoje. ranne vybavovacky, pracovne stretnutie, celkom sympaticky to znie, tak seriozne. vlastne serioznost nie je az tak mojou najsilnejsou strankou, ale svoje roky uz mam, tak musim. rozbieham si projekt, zase jeden seriozny pojem, ale netusim, ako inac to nazvat. vedecku pracu, vyzera nadejne, aj zmysluplne trosku. asi mi to zhltne dost volneho casu, ale aj tak - co s nim? spriaznenych dusi niet, tak nech robim nieco uzitocne, nech. stretavam kamarata, uz dlho sme sa nevideli, myslela som, ze prehodime aspon par slov, viet, o vianociach, aby vobec boli. no s pozdravom len zavrcanie neadresovane mne. nemame vzdy vsetci dobre dni. naopak, pred vianocami, no a rozhovor to nebol prijemny, tak sa vlastne vobec necudujem, je toho vela na kazdeho z nas. tak aspon v duchu zelam skutocne vianoce. prosim o ne. a sucasne rozmyslam, ake vlastne budu. nemyslim moje. spominam na takyto cas minulu zimu, takmer na den to sedi, na spolocne rozpravania na tmavej chodbe, ja som uz mala krasny predvianocny darcek v indexe a on ten svoj dostal az po vianociach. bolel, ja to viem, tusim priam do spiku kosti, ako to bolo. a bolelo. za rok sa mnoho zmeni. mnoho. aj vianoce. stastna odchazdam, je mi fajn, nejako zazracne mi vychadzaju veci, v ktore som len dufala. vdacna, Bohu aj ludom, ktori... su ludmi. drzim za ruku cloveka, babicku, ktora ma prosila, aby som jej pomohla cez cestu, po rokoch drzim niekoho za ruku viac ako par sekund a je mi strasne fajn. niekedy tak tuzim... aj preto som volny cas upisala tej praci, aby som nemala cas rozmyslat. ono to nic nevylieci, ale aspon neprisype sol. prechadzam davmi v obchodnom centre a viem, ze tam nepatrim. len tam travim cas, par hodin, kym mozem odist. este zapocet, klasika na nasej skole, hromadna akcia a davove emocie par dni pred sviatkami. radsej by som nie, ale neda sa. lucime sa navzajom, len zopar ludi. a analyzujem, ci vsetko je tak, ako sa zda. alebo nie. alebo sme len chladni karieristi, surovi splhaci sa po cudzich chrbtoch, bezcitni prekracovaci mrtvol. to asi skor. prestavam verit na priatelstvo. az na vynimky. tak strasne dolezite ako zivot sam. a napriek vsetkemu verim na lasku. nech sa deje, co chce. a nech moj zivot vyzera akokolvek. stastne vianoce. vsetkym, ktorych lubim, tym, ktori vedia, preco su blizko pri mne. z lasky i egoizmu. nie som tu na to, aby som to rozlisovala, aj ked mi to sposobuje rany. a? zahoja sa, uz mnohe sa zahojili. hlavna stanica, davy ludi, aj ti, ktori takmer necestuju, celkom si uzivam tu hodinku v hale, aki su vsetci milo zmateni. a niektori tak sialene zli a nervozni, az sa bojim za nich, ze ziju takyto zivot. stretavam kamarata, mozno cosi davno platonicke, vlastne je to jedno. rozpravame sa, akoby sme sa vidali casto, no nie. zivot nas rozfukal ako pupavove padaciky koncom leta, ako snehove mraky nad kotlinami, ako spomienky zazenie spanok po polnoci. zijeme si kazdy svoju cestu a chvilku sme si blizki. zivot je taky. zivot je krasny. aj skutocne vianoce v dusi.

.vizia

prehram, az ked sa vzdam.

.posledny tyzden adventu

o com pisat sest dni pred vianocami? o nicom tak ako vytahove susedske reci? dakujem, neprosim. lebo si tak zijeme. prazdno. vsak naco. bla. bla. bla. pohladnicami s ligotavym hviezdnym prachom odbite vianoce. a tesco, suchotave tasky, drahy taliansky darcekovy papier, ktory som nikdy ani v ruke nedrzala, zamknute skrine, garaze. masle, kluciky od aut, desat druhov zakuskov objednanych v obrovskej cukrarni alebo u tety, ktora sa tym zivi - beruc jej tak jej osobne vianoce. nech, je to jej praca. aj predavacky, aj ti, ktori sa v hypermarketoch vozia na umyvacich vozikoch, aj ludia v novinovych stankoch, aj vsetci, ktorych vianoce zamestnali. zhaname darceky, obchody cez internet, znackove veci a cinsky gyc, ukradnute penazenky, rozhadane rodiny, ktore nikdy neboli rodinami, podivne vztahy, podivne priatelstva a lasky za prachy. vianoce za prachy, spina v ludoch, ktorou sa divoko chvalia, ked vravia o sebe a cestach k vianociam. predavame a kupujeme osobne vianoce vymenou za hojnost z letakov.

alebo ine pohlady, ini ludia, ine srdcia. darceky s laskou balene do najobycajnejsieho papiera s nakreslenym losom tusiac, ze potesi, planovane od novembra. sviecky z vosku usilovnych vciel, knihy, nieco veselo vtipne pre dospele dieta, ktore sa prebudza nielen na vianoce. tajne spomienky, a tajne vizie, ludsko-bozie spovede, cistota dusi a nekupitelna radost. usmev na predavacku po dvanasthodinovom dni, aby aj ona mala sviatok, hoci aj desat dni pred. pohladnice, vybrate, vypisane rucne, bez zlatom vytepanych slov, ktore nechcu nic pokazit a vlastne nic dat, obycajne biele obalky, znamky a peciatky. a aby boli uz pred vianocami. a domace pecivo, co vonia vanilkou, cokoladou a medom, srdiecka s farebnou ryzou, oblatky od starkej a kila zemiakov na dne komory. a miesto pripravene pre hosta. z neba i z ciest.

my rozhodujeme, ake budeme mat vianoce. tak nam zosli ducha, pane. mesiace pred turicami. na tieto vianoce, prosim.

.priatelia

priatelia. kazde dalsie slovo by bolo zbytocne...

.posledny

raz bude. a nikto nevie, kedy. posledny nadych, posledny vydych. posledna sms, posledny mail , poslednykrat milovane miesta, poslednykrat elektricky, vlaky a kolajnice, poslednykrat sneh, poslednykrat letna burka, poslednykrat splaseny vietor na plochych nizinach. posledny pohar vina, posledne sviecky, posledne pohlady z balkonov do sveta, do neba, posledne spomienky. poslednykrat v skole, doma, poslednykrat na lukach, v horach, poslednykrat vidiet more, poslednykrat v chrame. poslednykrat bratia, rodicia, poslednykrat vsetci. posledne prechadzky, psie pohladenia, posledna pizza, posledne spovede ludom a Bohu, posledne navstevy, posledne formality, pismenka v indexe, skusky, posledne nadeje a posledne sny. posledni pacienti, skusky, posledne testy, posledni kamarati, priatelia, znami, blizki, posledni nepriatelia. posledne lasky, posledne nocne rozhovory, posledne vianoce. posledna jar a posledna jesen, posledne nocne cesty autobusom, posledne tmave tunely, mineralky na benzinkach, cestovne listky a plne kufre, posledne listy a poznamky v zositoch, posledne verse, posledne filmy, spravy a noviny, posledne slnecnice, dive maky a biele ruze, posledne dovidenia a nie zbohom milovanym, posledne slzy, posledny smiech, snehove vlocky, posledne kvapky beznadeje, posledny smutok, posledna bolest, samota, posledne stastie, posledna radost. posledne amen.

raz pride a nikto z nas nevie, kedy. rob, akoby si uz nikdy nemal, miluj, ako naposledy, bojuj, akoby opravak nebol, odchadzaj, akoby si sa nikdy nemal vratit.

.priezracne

uz len par dni. a jedina cesta. do vianoc. prisli rychlo, pol adventu za nami a my poniektori este stale namiesto vianocnej neznosti tulime v sebe neromanticky boj o zivot. nie tak doslovne, jasne, ze nie, ale... vieme svoje, tak naco pisat. hlavne, ze to vsetko je v nas. ako sylviin vianocny darcek. snad iba my ocenime tych par polkilometrov po elektrickovych kolajniciach, par sekretariatov a modrych a sivych knizociek, spinavych od listovania, v ktorych su zahrabane dokazy zivota za posledne roky. v pismenkach, v slovach, podpisoch, carbaniciach. slzach, ktore sme donutili kvapnut inam. kopirujem ikskrat kopirovane stranky, zviazane do cerstvo novej zltej vazby. ako to mohla tusit, ze inu ako zltu by som si nezelala? kopiu nechavam na svojom internatnom stoliku, na kusku sukromia, ktore absolutne nie je sukromim, na mnou cerstvo upratanej bielej ploche, jedinym krokom mojho predvianoceho upratovania. to v dusi sa nerata:). a o pol piatej zaspaty telefonat, ako rano, ked vstavame skor ako vrany, ako lampy a slnko nad veternymi vrtulami. vlastne na hodinach nezalezi. a spanok je niekedy najvacsi dar. viem, o com hovorim. este predym. zapocty, prace, testy a pacienti. podpisy, usmevy, datumy predvianocnych dni. a posledny vecer spolu. nie vsetci, len siedmi, vlastne nam to staci. asi prvykrat hovorime pred sebou o tom, co nosime v sebe. prvykrat pred sebou a ja neviem, ci sme si to vsetko nepokazili. vlastne nech, ak by to malo byt len pozlatko, tak nech z nas opadne cim skor, uz davno malo. verim, ze to bolo prave, ako kov vytepany v ohni, pod kladivami kovacov, iskriaci docervena. ako kamen tisicrocia leziaci v dravej vode, nerozbity, len obruseny casom dookruhla, ako skaly pod nebom, ako stare knihy a vino v tisicrocnej pivnici pod zemou, tam v tichu hlbky. overeni casom, snad. viera je jedine, co mam, viera, ze sme pravi. rozpravame o samote, o krizovatkach, na ktorych stojime vsetci do jedneho, co robit a kam ist, vybrame temy prac, ktore budu aktualne az casom, vyberame smery, z ktorych vratit sa bude tazke. a o to vsetko sa delime, ako sa len dokaze delit radost a smutok. v najtmavsom kute fajciarskej casti, tma, drevene stolicky ako v starom chrame a drevene podlahy, sivobiela hmla dymu, mame ju v ociach, vo vlasoch. a pred sebou pohare, kofola, pivo, bublinky, iskrive. a tri poldecaky hruskovice pre siedmich. spominame tych, ktori su niekde inde, spominame na stare casy, na zazitky, na letno-jesenne noci, na seba navzajom. a delime sa o strach z toho, co bude. rozchadzame sa. do februara si budeme blizki len virtualne. za tie roky sme si zvykli. a zivot nas vsetkych naucil, ze si musime pomahat.

tak este chvilu zostan, kym tu mas priatelov.

o tuto iluziu nechcem prist, nechcem prist na to, ze je to len iluzia, len pocit, len vata na vyplnenie prazdnych vecerov a kutov duse. tuzim po tom, aby to bolo naozaj, aby telefony neostali hluche, slova prazdne a spomienky zaprasene, zasypane smetim tak ako vsetko, co nema silu a hodnotu. nechcem zit vo vzduchoprazdne, nech to stoji cokolvek. pane, nech je to skutocne. a nech si vsetci vyberieme tu spravnu cestu. svoju. bez ohladu na to, ci ta nazyvame svojim osobnym Bohom a priatelom, alebo ta nazyvame osudom, stastim, alebo v teba apriori neverime, alebo ta hladame, mozno na nespravnych miestach a v nespravnych momentoch. chvilku na to nehlad, prosim. a bud s nami. vsetkymi. s takimi, aki sme. strateni, smutni, zamotani, stastni, plni ci prazdni. len s nami bud, sed ako pri pohari kofoly a v nasej vzajomnej laske nam ukaz svoju lasku. vsetkym do jedneho. ja v to verim, pane, verim, ze sa to da. ja v to verim.

.heaven´s door

hotovo. na dnes.
cely den, tak dlhy od rana, akoby sa zacal uz predvcerom. budik. a neprijemny docent na neprijemnom mieste, snad v nespravnom case alebo co. zotrel ma. az sa mi roztriasli kolena. neviem nic. aj keby to bola pravda, tak nemoze. aj my sme ludia. mala som chut roztrieskat nieco, alebo aspon plakat, keby sa to dalo. alebo cokolvek. lebo vsetko to bolo tak strasne nespravodlive. a tak strasne neludske. o chvilku nas pre zmenu vyhodili z bufetu. zo stola, na ktorom sme zacinali tohtodennu hru o zivot. musis hrat s kartami, ktore mas. nech su akekolvek. vyhodili nas. prekazame. ako, komu a preco - netusim.
druhe poschodie. prazdne lavicky pre pacientov. teraz pre nas. tahame otazky. takmer posledna. na dvakrat. ked ma niekto stastie. pisem. sustia snimky, negatoskop nezne huci, len tichucko, no pocut. vsetko. aj vrzgajuce balkonove dvere, aj listie, tych par listov, co este ostalo po jeseni. celkom fajn. chcu vela, no mili. k nam. nebyva casto, nebyva. o to viac tesi. my si to vazime. vazime. cakame sa. zase na pacientskych lavickach, cakame na kazdeho z nas, lebo kym nie sme vsetci, nieco chyba. vieme to. predposledna. cakaju ma, otazky, smiechy, este telefon, aby som neostala dlzna, este sal na sako, este pockat sa navzajom. usadzame sa. okolo stola maximalne pre styroch osmi. nakoniec nam jeden pridali. boli sme pripraveni kludne jest aj s taniermi na kolenach. na tesilovych nohaviciach, oblekovych. tak krasne by nam to bolo jedno. slamky, pohare, bublinky stupaju, mineralka necujne sumi, stupaju hore. aby sa potom rozbili o nebo? paralely v nas. delime si pizzu a kusky stastia. stratene odvahy, tajne strakate sny, co nikto neprezradi. nikto z nas nikomu z nas. kabaty na kope a ignorovany mobil. z repraku tisko znie knock, knock, knockin´on heaven´s door. knock, knock, knockin´on heaven´s door... zaklopali sme. vsetci.

.zmysel

v okamihu, ked najdem nieco, pre co by som bol ochotny zomriet, tak v tom okamihu najdem dovod, preco zit

.obycajne

cestujem vo vlaku s celkom neznamymi ludmi. nakoniec za dievcinky vyklula obyvatelka toho isteho domu. domceka. tak tomu (ne)hovorim z lasky. len tak kecame - asi tak, ako clovek hovori s clovekom, ktoreho krstne meno zabudol hned, ako sa zoznamili. vlastne sme sa tusim nikdy nezoznamili. majsterka v pocuvani vlakovych rozhovorov. tak viem, miska. preveziem sa. za cely svoj zivot som sa ani raz nepreviezla, toto je poriadna ironia. no a co? nakoniec z toho vykukla sympaticka skratka. asi tak budem chodievat. nove obzory. len tak omylom. iba skostnatelec by sa hneval. na seba. ja len sekundu. tak asi nie som, aspon ze tak. spinave podchody, kroky v protismere, autobus na par minut a potom elektricka, ktoru by som stihla tak ci tak. chodi raz za polhodinu. ako doma. citim sa ako doma, ked musim ist cielene na autobus, ked nemozem meskat sekundy ci predbiehat minuty. a potme uz vobec nie. ale mozem chodit peso. viac vidno hviezdy. doma. zlozim batohy, len obrazne, ale vlastne je to celkom jedno. citam knizku o pat rokov starsiu odomna. a jem studenu veceru z plastovej krabicky. tak to vyzera, ked clovek zije v provizoriu. na cestach a vo vytahoch. tak som to chcela. tak. bublinky magnezia v mojom zltom hrnceku. aby srdce bolo chvilku kludne. placebo, placebo, placebo, jasne, viem. ale nic lepsie som nenasla. a? kazdy robi, co moze. co vladze. ta kniha je bordova. a kazda stranka je prilepena lepiacou paskou. predstavujem si vsetkych tych, ktori sa z nej ucili. mozno teraz oni ucia mna. urcite. ta kniha je stara. pozadu. ale ma caro. stare knihy maju caro. lebo maju ludi, maju minulost. nieco ako my. budik. rano, hmla, smyknem sa na najmensom ostrovceku sneho-ladu v sirokom okoli. obrubniky, sneh, lad, kaluze. to som ja. odmalicka. v skole nic-moc. take nanic, nula, ignorancia. taka nebudem, hovorim si. a budem verit bolesti. aj ked budem oklamana. svojej aj vlastnej. skladam biely plast. snazim sa po vyzehlenych liniach, velmi to nejde. este vonia vodou, praskom, vodnym kamenom zo zehlicky. a laskou. hlavne laskou. dakujem, mami. este sal, na krk mi je zima stale. a sama po vlastnej ciare. som trosku introvert. a casto potrebujem samotu. kazdy nieco obcas potrebuje. tak preco mu to nedat? kupujem darcek. z lasky, vymysleny, naplanovany, potesi. viem. tak nas naucili, vstepili, ked sme boli malinki. ze ak sa clovek netesi - naco vlastne potom zije? este potraviny, listky a drobne mince, tasky a kvapky potu pod salom. len pesi chodia v kabatoch, nemaju auta na ich odlozenie. bavim sa. stacilo? dojmov a spomienok? asi ano. zivot je mozaika. neprechadzam sa v muzeu. skladam.

.sedemnasteho

nie som taka mlada, aby som si nepamatala. zistujem, ze moje spomienky su mozno silnejsie, ako spomienky dospelych. stvorrocna. pamatam si... asi to, co bolo v tom case najdolezitejsie. pamatam si november, clapkanicu, viac vodu a blato ako sneh. a pamatam si bezovy kocik najmladsieho brata, pamatam si, ze tma bola strasne skoro. ze bola vzdy, ked sme chodili von. az po rokoch mi to doslo. ze nikdy predtym a nikdy potom sme nechodili von za tmy. boli sme vzdy vsetci. napriek tomu, co vsetko to mohlo znamenat. ak moja odvaha zdolavat vyzvy mala niekde zaciatok, tak to bolo v tie jesenne vecery, ked sme drziac sa za ruky menili svet. viem, ze kazdy, kto tam vtedy bol, mal na tom svoj podiel. a je uplne jedno, ci bol disidentom riskujucim na tribune vlastny zivot alebo stvrrocnym dievcatkom drziacim sa jednou rukou otcovej dlane a druhou zarosenej kovovej rucky kocika. vidim zvazky klucov mojich rodicov. obidvaja mali na nich priesvitne umelohmotne privesky, ocko modry a mamka tusim zlty. keby som niekde taky videla, okamzite by visel na mojich klucoch. ako symbol slobody. moj osobny symbol slobody v tom najsirsom zmysle slova. na kazdom zvazku boli dva obycajne kluce a maly klucik od schranky, taky, ake sa dnes uz nerobia. strngali nimi. tak ako miliony ludi, ktori nasli odvahu riskovat vsetko a vybojovat ovela viac. kluce symbolizovali vsetko, strechu nad hlavou, domov, zivot, vlastnu existenciu. strngot, ktory trhal oblaky a zufalo klopal na nebeske brany, strngot, ktory znel tak nahlas, ze prehlusil tanky, reci, slova. tak strasne silny strgot milionov zvazkov klucov, ze proste nemohol len tak zaniknut. musel vyhrat. pamatam si krylove pesnicky. o berankovi a vlkovi. a o odvahe bojovat za slobodu. bol hlasom volajuceho na pusti, bol prorokom. prorokov ludia nezvyknu pocuvat. tentokrat pocuvali. bol to zazrak z neba. mam pocit, ze sloboda bola darom za tuto vieru. pamatam si, ze som nemala strach. bolo to nieco ako ucta, ako nutnost byt ticho a divat sa obrovskymi detskymi ocami sa vsetko to, co sa dialo okolo, bol to pocit niecoho velkeho, bola to akasi vnutorna odvaha a hrdost, ktora zila v ludoch, zila v nas.

dnes je to osemnast rokov. som dospela. a prave teraz mi na notebook kvapla slza. slza vdacnosti za to, ze som mohla byt sucastou niecoho takeho velkeho. a nech dnes zijeme akokolvek a nech sme akikolvek, musime bojovat, aby toto vsetko zostalo v nas. aby toto vsetko zostalo v nas.

Děkuji, děkuji za slabost, jež pokoře mne učí, pokoře, pokoře pro radost,pokoře bez područí, za slzy, za slzy děkuji, ty naučí mne citu, k živým, jež, k živým, jež žalují a křičí po soucitu, děkuji, děkuji, děkuji.Pro touhu, pro touhu po kráse děkuji za ošklivost, děkuji za to, že utká se láska a nevraživost, pro sladkost, pro sladkost usnutí děkuji za únavu, děkuji za ohně vzplanutí i za šumění splavu, děkuji, děkuji, děkuji. Děkuji, děkuji za žízeň, jež slabost prozradila, děkuji, děkuji za trýzeň, jež zdokonalí díla, za to, že, za to, že miluji, byť strach mi srdce svíral, beránku, děkuji, marně jsi neumíral... Děkuji, děkuji, děkuji, děkuji, děkuji... (karel kryl)

.neba, pekla a deti.

(venovane)

bezia. letia. a nam pribudaju skusenosti. detom idu deti na nervy. v tom pripade ti prvi nie su detmi. nezrozumitelne. pisem si pre seba. nevadi. ja som. preto som si to tak uzivala. chvilky, ked tam az tak presakovalo stastie. ano. len ho nikto nevidel. nemam na tom podiel. cista. vravim, ze viac dieta. sabinka. tusim. bez papierov, bez mena, bez mamy, bez identity. este to nevie. az na jedno. nam by sa zilo tazko. vlastne aj jej sa bude. uz teraz. drzi sa ma ako kliest, chyta sa mi prstov, celou silou drzi moj fonendoskop. a vobec jej nevadi, ze ju tlaci na licku. dve svojim sposobom osamele. ona viac, nesmiem sa ruhat, nesmiem. usmeje sa. paneboze, vdaka. nie je stratena. ten pocit je strasne silny. a ja netusim, odkial. chyta sa mi prstov, dlani, uz vo vlastnej postielke. nie. cely cas neplakala, obrovskymi modrymi ocami na mna pozera a hlta kazdy moj dych. paneboze, preco moj? nevies, ze nezvladam len par veci na svete? ze nezvladam toto? ukladam ju. nemozem sa divat a predsa sa divam. existuje aj nieco viac ako moja bolest. co je vlastne moja bolest? musim ist. proste musim. vravim si, neotacaj sa, neotacaj, nesmies, dievca, nesmies! musim. okno bez zaclon. fukal cezen novembrovy vzduch. bez kvapiek, bez hmly, len taky... paneboze, preco? tak som sa otocila. clovek by sa vraj nemal chranit pred bolestou. nahle neviem, comu mam verit. no co je vlastne moja bolest? oproti jej. neviem, ja jednoducho neviem. place. v jej ociach som videla zdesenie, strach pred samotou, pred smrtou. mam pocit, ze pre ludi ako ona je samota synonymom smrti. vlastne sa jej velmi necudujem, ved nevie... ani ja. otocila som sa. vratila som sa. s usmevom. bez slubu, ze sa vratim. sluby beriem vazne. tak ahoj. place. tak isto. tak dlho. nie som labilna, ani precitlivela. som len clovek strateny v tomto sialene nespravodlivom svete. uz ju nepocujem, je prilis daleko. zostala vo mne. kusok. zase ma posunula, zase ma nieco naucila. ja to stale hovorim, ze sa chcem ucit iba od velmi mladych alebo velmi starych ludi. oni poznaju nebo. a tak casto zazivaju peklo. videla som ho. v jej ociach. krasne nebo. Boha osobne, z oci do oci, z dialky asi desat centimetrov, z blizkosti dvoch podobnych dusi. duse sa poznaju. lebo su duse. nieco, co nas presahuje. co presahuje mna osobne. a videla som peklo. paneboze, ja som vazne videla v jej ociach peklo. peklo samoty. ked som odchadzala. dala mi donho nahliadnut. mam strach za nu. vsetko by som to vzala na seba. hovori sa, ze taketo nieco zabija profesionalov. tak ja teda - mam strach napisat vobec nieco take - ale ja potom fakt nechcem byt profesionalom. ze ma to znici. znici. znici. tak nech ma teda zivot znici, kludne. pozriem sa mu tvarou v tvar do oci. a ked to inak nepojde, tak nech ma teda... nevzdam sa duse, srdca, svojej tvare. nemohla by som sa pozriet do zrkadla. radsej nech sa to vsetko pretavi do slz, do skal, do neviemcoho. chcem zit, nie prezivat. nech to stoji, kolko chce. zajtra mam skusku. ze co som sa naucila. naucila som sa. z toho neskusaju. ale je to viac. viac. mramorove schody, sivobiele. siroke schodistia. mam pocit, ze aj keby nikdy neskoncili, aj tak by mi vsetok ten cas nestacil. na minus dvojke si obliekam cervenu bundu, rifle. odchadzam. vratim sa. este velakrat. nase zivoty menia jednotlive dni, ludia. neba a pekla v ich ociach. ahoj, anjelik. ja nezabudnem. modlim sa. uz svietia hviezdy. aj ked su zakryte tazkymi mrakmi. bude prsat. tak strasne by som chcela, aby snezilo. aby snezilo tak, ako na vianoce. ked sa snazime plnit tym druhym sny. alebo im to aspon zelame. viem, ze snezit nebude. je prilis skoro. zazraky sa mozu diat, verim. v ten vecer zapochybujem. aspon, ze som uprimna. modlim sa. mozem to tisickrat lutovat. ale nech. len o jedno ta prosim, Pane, v tento vecer, posielaj chore deti do stastnych rodin. nie ako trest, ani ako odmenu. Pane, ako vyzvu, na ktoru im mozes dat silu iba ty. amen.

.cesty

hmla vo vzduchu. kroky po vlhkom asfalte. kracam. dopredu. podchody, travniky, kamene, mosty, strk, dazd, jesenny vzduch. par dni pred dusickami. listok, peniaze, stanica. kupe. cervene sedadla. moje miesto pri okne. chcem vidiet. v noci sa menil cas. je tma. nevidiet. chcem. vzdialene svetielka mesteciek a miest. protiiduce vlaky. a stanice. svetlo. svetielko. v tme. taka som. kyvame si. z otvoreneho okna padaju kvapky. dazdove. na hlavu, vlasy, krk, dlane. kotulaju sa ako perlicky, ako kvapky rosy po steblach travy, ako slzicky na hlavkach pupavy. uz odkvitli. odleteli. pamatam. iskrive. hybeme sa. vlak i my. stale.

mato. kamos len tak z videnia. ale. par slov, trosku blizki. ahoj. plne kupe, prazdne tvare. hory. len nedovidim. farebne. zltocervenozelenohnede. s kvapkami dazda. cas leti.

telefonat. sprava. hudba v sluchatkach. sukromne. cigaretovy dym tych, ktori nevydrzia.

cestujem. roky. uz to poznam. strach nemam uz davno. uz davno nie. stary mazak. kolajnicovy. hladac paralel. uz nehladam bod, kde sa spoja kolajnice. kusok zvedaveho dietata vo mne ostava. chvalabohu.

aj preto ma to este stale bavi. vlaky, cesty, kolajnice. zivot.

zivot je cesta.

.klara

adopt your own virtual pet!

klara - moj virtualny kamarat:)

je 51 dni do vianoc - ak som dobre pocitala. tesim sa. tak strasne malo mi staci k radosti. aj ked by som si na sebe nevazila vobec nic, tak len toto. vdaka tomu zijem, viem. viem, na com visi moj zivot. na radosti. o tom som ja. aj klara. mozete ju nakrmit, potesi sa:)

.risk

laughing is taking the risk of looking like a fool.

crying is risking looking sentimental.

being with someone is taking the risk of getting involved.

expressing feelings is taking the risk of showing our true self.

assert your ideas, your dreams in front of others is taking the risk of loosing them.

loving is taking the risk of not getting anything back.

living is taking the risk of dying.

waiting is taking the risk of despairing.

trying is taking the risk of failing.

but, we have to take risks because the greatest risk is not to try anything.

the person who does not risk anything, has nothing, is nothing, does nothing... perhaps he can avoid suffering and pain but he is incapable of learning, feeling, changing, growing, loving, living. enchained by fixed attitudes we turn into slaves, we mortgaged our freedom.

only those who take risks are truly free.

.dva roky a viac

o vsetkom a nicom.

rozlucili sme sa. zaciatkom jula slavnostne. tak naozaj, svojsky, dlho predtym. dlho potom. nikdy. odchadzala si. po kuskoch. a sucasne si sa vracala. akoby ta neviditelne nite tahali. ktovie kam.

vecerne slova. do noci. hviezdy. salky. balkon pod nebom. styri cisla na dverach. moja tepla deka. v nej kus domova pre cudzich ludi. neviem preco. neviem. vsetko tak naozajstne. nase.

spominam. on bol tvojou sucastou. nasou. spolu. spojeni - nahodou nie. neverim. doma. hoci aj v pyzamach. kamosi. blizki na urcity cas. rozist sa musia. vedia. ty dvojnasobne. jedna rozlucka bola dobrovolna. dodnes nechapem, preco. v ten januarovy vecer som neverila, ci vies, co robis. z lasky sa stala - nenavist nie - ale chlad. ladovy. neviem najst tie spravne slova. vlastne je to uplne jedno. cez dvere clovek vela pocuje. aj cez tenke steny. vela. slz, lasky, vycitiek, emocii, prazdnoty, chladu. nenavisti. ano. nechcela som to pocut. chcela som verit, ze to snad od susedov, alebo je to zly sen, zle vytocene cislo, cokolvek. nebolo. preco by aj? mam svoje starosti, nakopene skusky po silvestri v zahrebe, kadeco ine. ale vsetko zvladnutelne. prekonatelne. toto nie. je mi to luto. aj cudzia bolest boli. mozno som hlupa, ale verim aj svojmu siestemu zmyslu. rozumu aj srdcu. robi to zivot tazsim.

spominam. ako sme sa zoznamili. septembrova nedela a mne bolo neskutocne cudzo. vnutri. votrelec len chvilku. a len v sebe. dakujem. zili sme spolu, nie len vedla seba. o skole. nielen. o snoch, nadeji, sklamaniach.

pamatam si par momentov. nie vyznamnych. pre mna silnych. sedeli sme u nas. vecerali. siesti v malej izbe pre troch. sedeli sme na vsetkom, na com sa da. kvakali o tych najskutocnejsich patologickych veciach. a skusali, kto co vydrzi. vydrzala som dost, aj som sa najedla. schuti. dokonca. frajerka:). smiali sme sa. zo srdca a dlho. zastal cas. na chvilku. aby sme nezabudli. alebo dunaj. my dve, ticho, hladina rieky. ticho nerusime slovami. netreba. svedske. pytas sa. vies, na co myslim? viem. nemusime viac. tusim slzy. tak strasne chcem. aby to vyslo, nemusi byt nic stratene. sme dospeli. mylim sa. skoda. clovek si dupe po snoch. niekedy. preco asi?

dva roky a nie az tak vela casu. par slov denne. niekedy len pozdrav. ale blizkost, ked treba. snad obojstranne. a niekedy zase osamela bolest. ked clovek musi byt silny. sam. trikrat som pred skuskou plakala. trikrat si o tom nevedela. komplikovane. clovek je komplikovany.

anatomia. den predtym ty tak podobne. ja som ta potrebovala viac, ako ty mna. potrebovala som vas. nechod spat. pockaj na mna. ja - aj tak by som nesla. vies. viem. par slov na prahu. tiez januar. vtedy este dvaja. len to, co som potrebovala pocut. volala som ti z autobusu. museli ste to vediet. kusok toho acka patri aj vam. nezabudnem.

patofyziologia. skor unava ako strach. cakala si, kym sa vratim. chcela si pocut, v co si verila. obe. bez formalnych slov. ak by to dopadlo inak, plakali by sme spolu. verila som v to. teraz? pol roka po? zacinam pochybovat, dospievam, rastiem. zrejem. a stracam iluzie. tak to ma byt. ma?

patologia. par dni pred. nebola si tu. stretla som sa len s nim. ja v krize, aku som nikdy predym nezazila. skutocne dno. a na nom moje spicky. musela som odist domov. mala som zostat tyzden. po dvoch dnoch... samota dusi. prehodili sme len par slov. o pomocnej ruke. stacilo mi jej vedomie. znovu som vladala. o niektorych vlastnych dobrych skutkoch ani sami nevieme. za ne bude specialna odmena. zelam ju. velmi. vecer. slzy, ked uz bola noc. nespim. cez den zvlastne naplanovana pritomnost. nikdy som nezostala sama, ked by to bolo prilis. nesmiem na to zabudnut.

spominam. az teraz naozaj. sedim sama v izbe. vedla byva niekto cudzi. cudzi. uz nikdy to nebude tak, ako bolo. nemoze byt. a mne je trosku smutno.

stretavame sa. po dnoch. tyzdnoch. mesiacoch. verila som, ze sa uvidime. zase o kus viac dospeli. asi aj my. cas nezastavis. nie. smejeme sa. namacame ovocie do cokolady, lovime chlebicky. zase je nam tak, ako davno. ako deti. slobodne duse. chcem byt. strasne. chvilku. aspon to. najskor len par slov. potom viac. o zivote a cestach. prstienok. zle tusenie. siesty zmysel. skoda. vidim radost, ale nie az taku, aby som bola pokojna. skor racio ako laska. laska je slepa. len aby to bola laska. len aby to bola laska. bez vypocitavosti, pomsty, tuzby presvedcit seba aj inych. len aby to bola laska. hovorim, lebo sa bojim. vecer nad tym rozmyslam. dlho a smutne. ja - tak hlupo mam odvahu prosit o zazrak. neviem, co je dobre. prosim. nech je to tak, ako ma byt. nie je mi to jedno. mam ta rada. aj tisice kilometrov vychodne. len aby si bola stastna. len aby to bola laska.

zatial koniec pribehu. deathline. end.

prosim o jedno. o stastny koniec.

lebo niektori ludia nam zostavaju v dusi.

.vypisat

chcem sa vypisat z bolesti, zo smutku, zo samoty, z prazdna. keby sa to tak dalo, ze co napises, uz ta viac netazi, ze co vyslovis, zanika ako zanikaju hovorene slova. v case. keby sa tak dalo.
zapisala by som cele biele listy papiera, tak nezno - nedotknute, kupovane na vahu, dokonalo hladke, ostre a ciste, tak, ako ani dusa nemoze byt. az sa ich bojim dotknut. citim ich. znicila by som ich. perom, ceruzkou, pastelkami, farbami, vodou, prstami, krvou, slzami. zostali by prazdne, plne prazdnych slov, tisickrat opakovane slova. keby sa to tak dalo. vyplakat. v samote.
preco je tento svet tak strasne prazdny?
preco su ludia tak strasne povrchni?
preco je clovek vlastne celkom sam?
preco. sam. ozveny. ozveny. neexistuju. len v hlave. v tuzbach.
neda sa to, lebo. svet by bol zahlteny tonami spinaveho papiera. a zivot prilis jednoduchy.
goodbye, lacne recepty na stastie. ak, tak iba tesne brany a uzke cesty.

som v Bozich rukach. vzdy som v nich bola. a vzdy budem. goodbye.

iba tesne brany.
iba uzke cesty.
aspon viem, kadial mam chodit.

.varene vino

jesen. v bielych slapkach preskakujem kaluze na nemocnicnom dvore. jem pizzu rozdelenu na polovice. kazdy zo svojho taniera. smutim potisku, ze lamavica sa obisla bezomna. plamienok. nadeje. bavime sa, stastni, zase raz spolu. od smutku a potreby osobnej samoty po burlivu a vasnivu radost zo zivota. som kvietkom. zlte, oranzove. ja. zijem od brehu k brehu. vzdy som to tak chcela.

styri dni sa ucim stomatologiu. stvorcek v indexe nezostava prazdny. som vdacna, nie hned. az po chvili, ked dorazi pocit az do vedomia, ked rozum zaregistruje, ze kamen sa niekde stratil. taham snuru zase o kusok dalej. o tri tyzdne zas.

stretavame sa. spriaznene duse, po pol roku. akoby sme boli naposledy spolu vcera. niekedy sa nevidime aj vyse roka. aj maily - len obcas. napriek tomu nam cas nevadi. uzasne. omsa. kazen o pravidlach. bez zmyslu. potrebujem slobodu. velmi osobnu. chvaly. nepritomna. prsi. nezne balerinky som zamenila za hnede tenisky, slusne nohavice za rifle. som vo svojej kozi. medzi kvapkami dazda. prsi cely den a celu noc. cely den a celu noc. sedime v pizzerii. zelene svetlo nad nasimi hlavami. male zelene svetielko. nadej? rozpravame. smejeme sa. varene vino. cervene. vonia teplom. vianocami. neznostou. ruzova pena. klinceky. cukor. vonia. rozchadzame sa. prsi. hviezd niet. vietor hvizda. ako vzdy tu. ako vzdy tu. zaspavam. oktobrovo.

.o sebe

pisem do stvorcekovych zapisnikov svoje sny.
zamilovana do veci, ktore robim. inak by som nemohla.
cholerik. sangvinik. smejo. neurotik. a slobodna. v dusi. vecny hladac slnka v dusiach ludi. stracac iluzii. cim dalej, tym viac. stracam, stracam. nenachadzam. vraj dospievam a zrejem. takto som to nechcela. davno.
pocuvam starych ludi. verim detom. vraj iba od velmi starych a velmi mladych ludi sa mozme nieco naucit. vraj vidia viac ako my - priemerni. verim.
napriek veku patrim domov.
dokazem mat rada. naozaj. nezistne. dokazem trpiet. ked ma niekto zradza. nici. vyuzije. oklame. podvedie. opusti. odpustam. i ked to boli. je to dobre?
hnevam sa. lietaju dvere. hlavne imaginarne. prehltam nenavist. a nechcem sa nou otravit. co s tym? co s tym?
milujem nocne cesty autobusom. hviezdy. slnecnice s snezienky. pocit po skuske, navraty domov. prazdne elektricky, plne duse, tiche spomienky, aj boliet smu, aj tesit. tesit. stare fotky, zvlastne obrazky, vrany a najmensie snehove vlocky. farby aj ciernobielo. par ludi, co o tom nevedeli. uz nie. teraz uz nie. a psov. hlavne toho mojho. ohrievac noh. a kamos na strasne smutne casy. aj take byva, ano.
milujem zivot a zijem pre nadej. mam milion chyb. len neviem, ci aj tolko odvahy. bojovat za sny a nestratit sa. nestratit.
nepotrebujem vela. cim dalej, tym menej. len spriaznenu dusu, cas pre smiech. a slobody - az kym jej budem mat... mieru plnu, natlacenu, natrasenu. potom budem... vlastne aka? spokojna nie. my vecne nespokojni vieme svoje. perfekcionistka. usadena? asi k tomu smerujem. to kazdy. kazdy. aj ked len z dialky. zatial. tak asi... asi vdacna. to som. stale. asi to budem len viac ja. cim dalej, tym viac. slobodna.

.dvanast slov

bohaty nie je ten, kto ma vela, ale ten, kto malo potrebuje.

.s valcom v izbe

ked ma prevalcujes, ked ma umlcis, ked ma vyprovokujes tak, ze ti poviem pravdu, ked ma uvidis tresknut dverami, ked ti nepoviem uz vobec nic - o dusi, o strachu, o slzach, o cestach, o nadeji,
ked budeme vedla seba uz len byvat a nie zit, ked sa zacnes topit vo svojich klebetach, ked zase raz budes mat na vsetko odpoved, ked ma zhodis z utesu, rozdupes a vitazne vytiahnes z popola, aby ta vsetci videli,
ked ta omrzia uspechy, usmevy, koktejly a prazdne vztahy, ked si okolo seba vytvoris vakuovy kruh svojou vystrednou hlucnostou, ked...
tak az vtedy ti mozno dojde, ze nemas patent na rozum, na zivot ani na pravdu. bude to neskoro, ale za chyby sa plati.
za chyby sa plati.
blahoslaveni tichi
/nechcem, aby sa z tohto miesta stal odpadkovy kos vsetkych emocii, ktore drzim v sebe. to nie. ale je to jeden zo sposobov, ako sa s nimi vyrovnat. lebo bolest, hnev, smutok, prazdnotu, nenavist... mame obcas v sebe vsetci. moze znicit nas, ludi okolo nas... alebo moze len neskodne vyfucat. pokusam sa o to./

.hlupa

pocuvam moju "patologicku" pesnicku. pustam si ju... vlastne len obcas. ked mi je smutno. akoby som chcela vratit vtedajsiu euforiu. alebo iba tichu radost. neda sa. viem. bezi asi tretikrat po sebe. niekde v kutiku seba mam stipku autistu.

bezim si v tomto beziacom svete. sklamana. z neho.

zase raz ma sklamali ludia, ktorym som verila. vzdy verim. som hlupa. a dost velka (stara:) na to, aby som podliehala idealizmu. ale co mam robit, ked inak neviem? verim, dufam, ratam, usmievam sa, vrazam vlastnu energiu, vlastny cas, vlastny zivot. vrazam a necakam odmenu. ale tak niekde strasne hlboko v nu verim. ze ludia vida, citia, vsimaju si, ze odpovedaju, ze davaju. hlupa, hlupa, hlupa. ludia na teba kaslu. fakt. strasne intenzivne a strasne okato. zneuziju ta. lebo sa das. tvoja chyba. odpisana. utorok bude drsny. potrebujem otupiet. chcem a sucasne sa bojim. ze sa stratim. ze nic vo mne nebude autenticke. asi to radsej necham tak. za cenu sklamani, beznadeje, slz. za sialenu cenu naozajstnej samoty. nie som sama, viem. mam Niekoho. kto je ovela viac ako vsetci ti, co sa nevinne a sucasne zakerne obtacaju okolo mna. tak preco nanho tak casto kaslem. je mi to luto. strasne...

nemas co robit? iba strasne prazdny clovek dokaze povedat taku strasne prazdnu vetu. prazdny o prazdnom. tak to chodi. nevysvetlujem. nemam sil, naladu ani nervy. nech si kazdy zije ako chce. egoisticke, ale tak to chodi. tak nemam co robit? mam. milion veci. ale... chcem robit nieco zmysluplne, nechcem byt len tupym konzumentom, chcem sa zmenit, chcem byt lepsia, chcem sa ucit, chcem obohatit svet, chcem naplnit dusu niecim podstatnym, chcem rozumiet smrti a prestat sa jej bat, chcem bojovat, chcem vyhravat so skromnostou v srdci, chcem prehravat s cestnou hrdostou, chcem zit v pravde, chcem, chcem... byt clovekom, ktory nie je len prazdnym obalom, chcem vrazit svoj zivot do niecoho, co ma zmysel. a tak hlupo (?) verim, ze ked vela malych ludi bude robit vela malych veci, pohne to zemou... pre toto robim veci tak, ako ich robim a zijem zivot tak, ako zijem... staci?

cierny budik tisko tika, vonku zvonia elektricky, ranny mraz je davno prec. idem umyt jediny tanier po obede a zacnem si citat stomatologiu. aby moj zivot neboli len slova.

a rozmyslam, ako toto cele nazvem. a netusim. hlupa. snad nie az tak velmi, snad len pre tento svet. odhodlana.

.horka

tma.
jesenny vecer, tak strasne jesenny.
jesen v dusi, tentokrat nie farebna. nie farebne listy tancujuce vo vetre. ani to, co po nich zostava v jesennych mlakach. nieco medzi. prazdne konare, cierne a mlkve, prazdne, suche a smyklave po dazdoch. vsetko naraz. hladiace do neba. veriace v jar. nieco ako ja.
horka cokolada. nikdy nehryziem cokoladu, ale teraz sa neda. silou hryziem do stvorcovych tabliciek. tvrda. ako kazda horka. vyplna mi vsetky nerovnosti na zuboch. akoby to bol zhmotneny smutok.
smutok. taky, o ktorom sa nerozprava. nema dovod byt osobny, napriek tomu je tak strasne blizko. dotyka sa zivej duse. stratena.
odchadzas. robis dobre, myslis si. viem. rozumiem. ale moj siesty zmysel sa oklamat neda. rozumom, tusim ani srdcom nie. opustas vela, aby si ziskala - kto vie co? kto vie...
nemam pravo povedat jedine slovo. mam pravo prezit to vsetko, dopit do dna to prazdne miesto. dopit. vyplnit - neda sa. neda.
co boli, to preboli. asi to ani nechcem.
v dlani mi zostala alobalova gulocka. horka cokolada.

.moment

minule leto.
sedim za stolom v kuchyni.
je teplo. ticho. sama.
pijem teplu vybublinkovanu kofolu z pollitroveho krigla.
pes mi spi pri nohach.
mam cerstvo ostrihane vlasy.
mozno som povrchna, ale toto su prazdniny.
i´m sorry.
vlastne nie.
neanalyzuj. neinterpretuj.
nespekuluj a nehladaj.
zi.
i´m not sorry.
navzdy.

.ex post

19/6/2007

patologia. par dni po. prechodny domov az pod strechou. vyssie su iba hviezdy.

pondelok vecer. chvilu nie sama. slova. malo to byt o patologii. hlavne. bolo. ale aj o smutku, nadeji, strachu a tuzbach. o zivote.

dlha noc. kratke stranky. modre knihy.

balkon. polnoc uz bola. davno. bratislava viac spi ako nespi. jasno. dovidim na cervene svetielka rakuskych veternych elektrarni. tepla letna noc. zatvaram. niekedy musim aj spat.

rano budik zvonit nemusi, slnko bolo rychlejsie.

mam strach. nepotrebujem povzbudenie. kazdy si to musi odzit sam. kazdy.

kto iny, ked nie ty? nenavidim tu vetu. potrebujem dychat.

par spriaznenych dusi. zasmiat sa nad cudzim pribehom aj nad vlastnymi popletenymi papiermi.

klasicky pocit prazdna v hlave. rozsvieti sa, neboj sa. blizkost, za ktoru sa neplati. vdacna.

skusame, co vydrzime.

skusaju, co vydrzime.

minuty ako voda. kvapky.

tri acka. sklicko. viem. nehadam. uzivam si radost a naoko pozeram do mikroskopu.

smiech. index. dakujem. povzbudzujuci pohlad pre tych, ktori ostavaju.

ticho. prazdna chodba. euforia ani nie, ale radost, az trha srdce.
zasluzene. pozehnane.

telefony, dobre spravy. smiech cez stovky kilometrov. x-krat zopakovane vety. radost.

chlapske podanie ruky. take, ake som potrebovala. dalsikrat zopakovany pribeh. potlapkanie po pleci. len akoze. strasne silne. vedel som od... vedel som. viem, ako to je. niekto mi rozumie. vie, cim som presla. vcerajsie slzy uschli. stastna. pochopena.

sedime v slovaku. hovorime malo. vsetko je povedane.

zaliezam k sebe. i obrazne. zbalim par veci. nespim. len zijem. a necham vsetko ist. v dusi. v hlave. to potrebuje cas.

silna i slaba. kto pochopi?

liham si spat. este "dakujem" do Neba. a spanok. spanok spravodlivych. nadranom trieskaju dvere. vietor. este mam hodinku. vdacna.

ranny autobus. ladova klimatizacia. vlastna hudba. spim. ladovo.

niekedy je samota strasne fajn. topolcany. nastavujem opakovane hranie jednej pesnicky. o mne. citim to. niekedy je to tak, ze viete. a neviete, preco. hra dookola po novaky. tristvrte hodiny. aspon patnastkrat.

euforia. nie obycajna radost, ale taka... az mrazi. trha. o mne. o patologii. nezabudnem. nikdy.

michael w. smith - stand

i´ll stand with arms high and heart abandoned

in awe of the one who gave it all

i´ll stand my soul Lord to you surrendered

all i´m is yours.

silne. ako posledne amen.

pamataj si tento pocit.

pamataj si, ake to je, ked ti je dobre.

.je

nielen verim. viem.
Boh. existuje.
bez slov. ma nazogastricku sondu.
a usmieva sa.
iba kto videl, pochopi.
teologia. tak naozajstna, ze teologovia mozu zavidiet.
prvy tyzden leta.
a dalsi krocik v skole zivota.
usmieva sa.
spolieham sa na to.
(1. int. kl. fn ba)