vsetci mame v sebe pozostatky. suche omrvinky starych iluzii, roztrhane torza snov, kaluzky a kvapky nadeje, ktore mame moc vzkriesit, kryhy polamanych priatelstiev, zabudnute zakladne kamene lasok, ktore neboli. lebo vsetko to obehlo okolo, stratilo sa na krizovatkach ciest a na kriznych cestach labyrintov. tak sme vsetci trosku strateni. tak ako pozostatky snehu, co napadol dnes nadranom. sme strateni. a vsetko to mame v sebe. mame a zabudame, hlavne vedome. lebo to vsetko tak jemne boli, lebo to tlaci ako piesok v slapkach, ako kamienky v teniskach, ked sa neda prezut. neda sa zit z minulosti, z odpustenych lasok a neodpustenych nenavisti. boli by sme ako baliky na poste, tuho zviazane spagatom, co nevedia, kam idu. a vlastne to ani nechcu vediet.
skoncili vianoce, v meste lezia zelene flase od sampanskeho, vlastne len ich ostre crepiny, na ktorych sa lame kratke poludnajsie slnko, uz definitivne skonceny rok mi pripomina akurat tak kazdorocna neschopnost pisat datumy na prvykrat spravne. ucim sa cele dni, prehrnam sa v tych vsetkych kriedovych strankach, vlastne ja sa v nich tak zufalo topim, ako sa da topit snad len v lepkavom bahne. topim sa a chytam sa slamiek. vlastne neexistuju, to si len namyslam, ze sa to da obist. neda, len cez to preplavat. cim viac pokory, tym lahsie to pojde. aspon s tym ratam. popri tom sa snazim neotravovat svet. lebo viem, ze ked kazdy den vykladam vsetky svoje obavy, ked otriasam z dlani prischnute bahno a ked ratam zakruzkovane cisla veriac, ze raz bude dvestoosemnast, tak tym roztriasam okolo to, s cim sa aj tak musim pobit len ja. ked ja vzdy tak hlupo verim, ze aspon doma... nie, taka a onaka, citim, ze niekedy hovorim navyse.
zacali obycajne dni. take, na ktore sa ani spomienky nevytvoria, ktore zostanu zabudnute na dnach, ktore mame v sebe. a z nich su tie omrvinky, tie trosky, ktore nevieme poskladat.
nikto mi nepise, nikto ma nema rad. tak to sem-tam hovorievam, viac zo srandy ako naozaj, lebo uz som zvyknuta. na co, o com pisem casto, lebo aj to mam v sebe. ano, aj toto vsetko, vsetky tie zistne vztahy, na ktore som ja taky naivny specialista.
nepokoje v keni a spravy odtial zase raz nieco prebudili. nieco dalsie, co mam v sebe. tuzby, ktore si len tak ziju niekde na tych mojich sukromnych dnach. a ktore sa navzajom casto vylucuju. tam si spia, az kym ich neprebudia cudzie zasnuby, promocie a sobase, cudzie splnene sny, cudzie rany a smrte, alebo len nejake strasne sukromne asociacie, ktore poznam iba niekedy, ked nezavidime, len hladame tie svoje, ktore su tak ci tak v nas. a tak si v hlave roztacame zivot, vlastne zivoty, ktore sa nikdy nestanu, lebo zivot nepredpovies. a motaju sa navzajom i sucasne ostro ohranicuju voci sebe, nadeje, sny a tuzby. o laske, zivote niekde v klbku nie sama, v skromnosti a hojnosti lasky, mozno daleko odtialto a vlastne strasne blizko, otvoreni novostiam, ktore prinasa len laska. alebo este ovela dalej, ovela, ovela, prec cez cely kontinent, tam, len v bielom tricku setrit sterilne striekacky a ratat postele, delit ich pre deti a verit sebe i Bohu, ze po poslednej infuzii pride dalsia akoby z neba, ze Boh lieci, ale berie si do sluzby nase ruky. tam kdesi riskovat vlastny zivot a vlastnu smrt, sama, iba sama by som to mohla robit, lebo tazit takym bremenom niekoho zviazaneho slubom by bolo prilis surove. alebo sa zamotat celkom tu, niekde na celkom necakanom mieste, alebo azda cakanom - a robit nieco zmysluplne, mozno po nociach hladat nove cesty, mozno len v prazdnej garsonke, kde pocut budem maximalne tak vlastne kroky. moje alternativy su prilis nefunkcne, vzdy to tak byva. ale hladiet dopredu je jedina cesta, ako nezostat stat pred prekazkou. vydrzat. vydrzat aj poslednykrat.
obycajny zivot. tak strasne obycajny, ze straca obycajnost. ako tango, od trapneho v zrkadlami oblozenej sale kulturneho domu az po vasnivy tanec, akoby naposledy, akoby neskor v tejto sekunde prestalo existovat. tak nejako som na tom, od tichej rezignacie az po vasnivu radost zo zivota.
