.den po vianociach

prva obycajna sobota po vianociach. pracka perie na plne obratky od rana. pes spi na najvychytenejsom mieste v byte, odkial ma vyhlad na vsetky strany. na linke nova kanvica, neidentifikovatelnej neznej farby. flasa kofoly a coly light k vinu. v rure sa pecu zemiaky. po sviatkoch padnu lepsie ako cokolvek luxusnejsie. na facebooku pridavam dalsich priatelov. uz ich mam sedemdesiattri a viem, ze to vobec nic neznamena. zajtra na pol desiatu nepojdem. radsej sa budem ucit internu. ratat s neuspechom a dufat v zazrak. sviatky skoncia. uz pomaly koncia. do februaroveho bartolomeja spisem par slov z listu umelcom. ak existuje latentny umelec, som nim ja. a ak existuje latentne umenie, tak je nim moj zivot. horko lutujem, ze chodim na skolu, na aku chodim. mohlo by mi byt ovela lepsie, lenze... namiesto cohokolvek zmysluplnejsieho sa potacam medzi nou a domovom, medzi pseudopriatelmi doma a trosku skutocnejsimi priatelmi tam. vybram si najtazsi odbor, aky existuje a viem, ze to budem lutovat. lebo lutujem kazde svoje rozhodnutie, akoby som nebola schopna urobit nejake dobre. alebo byt o kusok vytrvalejsia, stastnejsia a lahostajnejsia. tesim sa na knihu, ktoru dostal otec. o spiritualite nelhostejnosti. dotkni sa ran. dotykam sa. a niekedy sa obavam, ci neprekrocim hranicu medzi uprimnostou a masochizmom. ze pride ten cas, ze nebudem schopna zachovat hranice. a ze sa proste vrhnem nikam. kladiem si otazku, ci sme schopni prezit skutocne stastie. pozeram na ludi, ktori vyzeraju stastne a pytam sa, ci je lahsie stastnym byt alebo sa tak tvarit. dnes docitam tisic stran v tmavomodrom obale. a zacnem zas. viem, ze toto vyznam nema. ale mam inu moznost? pocuvam cechomor - sviatocne. hraju ako o zivot a motaju cestinu so slovencinou. znie to moravsky. asi to tak chcu. obyvacka stale vonia vianocami. mandarinkami, betlehemom zo supolia, slamenymi ozdobami, orieskami, cajovou svieckou v svietniku a nadejou. este par dni budu. kym napadne nova vrstva prachu a kym to vsetko vonave odlozim do kartonovej krabice na buduci rok. netusim, co sa dovtedy stane. kde budem, ci sama a ci neprikupim aspon jedneho anjelika k betlehemu. alebo sviecku z praveho vcelieho vosku, ktoru bude skoda zapalit. kaktus kvitne, obloha je mokra a cechomor este stale znie. niekedy treba aj skoncit. odist, zavriet za sebou dvere a sfuknut sviecku. novy cas chce nove svetlo a cerstvu tmu. a nielen to.

.zlomeny

no tak mam smutne vianoce. nejako sa ma to nedotyka. rovnako, ako cudzia lahostajnost, lasky z rozumu - aj take sa da? - spomienky na zopar ludi, na cely rok, na minule roky. ludi zo zboru uz nepoznam ani po krstnom mene, s tymi, ktorych poznam, sa zrazu nemam o com rozpravat. na facebook len napisem citat, ktory posledny tyzden milujem. there is no growth without pain and conflict and no loss that cannot lead to gain. lebo je to pravda. a kontexte veci, v ktorych sa topim sa to stava mojim mottom. optimisticke casy su davno prec. ako niektore spomienky a vacsina priatelstiev, ako sneh, co napadal na stedry vecer a ako dalsi rok, ktory nam vela dal a vela vzal. a nikto z nas si nie je isty, coho bolo viac. mail zostava bez odpovede, novy mp3 este bez zvuku. pocuvam cechomor. promeny. menime sa vsetci. na lepsi alebo horsi obraz seba. netusim, kde som. zase sa len pojdem ucit. budem robit veci, o zmysle ktorych sama pochybujem. lud kracajuci vo tmach uvidi velke svetlo. spolieham sa na to. pozehnane vianoce. aj 26.12.

.odchadzanie

aj polamane sny maju cenu. aj neuskutocn(it)elne stretnutia. este stastie, ze sme schopni pri vecernych spravach skondenzovat par podstatnych viet do sice neoriginalneho, ale predsa osobneho mailu. a pridame aj tiche priznanie, ze blizkost nezavisi od kilometrov a ze sa mame radi. ostaneme sice bez odpovede, ale toto je ten cas, ked nam to rovnako, ako len parkrat v zivote, nevadi. darcek zabalim na nekdy priste a skusit zabudnut, ze som sa prilis tesila. zacinam patstopatdesiatusiedmu stranu v tmavomodrej knihe a viem, ze nie som ani v polovici. vacsina z toho, co pride, nebude dobra. uz ma nebavi pytat sa na dovod. mozno je to trest za rozhodnutia pre tazsie cesty. aj ked si myslim, ze by mali byt odmene. lenze my nie sme ti, co vedia, ako sa veci maju diat. p. nechavam posledny den zlty listok. nalepeny na desiatkach sklenenych tabuliek. s niecim strasne beznym a so zelanim vianoc. nechtiac sa cim viac spoznavame. nikdy som neverila, ze nieco taketo moze byt aj fajn. darceky mam zabalene. vonaju vcelym voskom, utlacaju ma v skrini a davaju pocit vdacnosti, ze mam komu. a mam od koho. na priechode pre chodcov stretavam v. len sa pozdravime a mimovolne odklonime zrak. nie nadarmo mam za sebou dvojrocny psychovycvik a psychoterapiu v jednom. viem, ze ak si aj navzajom nieco pripominame, to, ze sa vzdialime neznamena, ze vsetko bude lepsie. udalosti nam nepripominaju veci, ludia, vone a situacie, ale my sami. netusim, ci na to niekedy pride. myslim, ze ani nie. vela tym straca, vlastne vsetci stale stracame. odchadzam z bratislavy. na par dni, vianocnych. a tesim ma to. exodus z mesta, preplnene elektricky a plna hala na stanici. kazdy ide domov, v radiu hraju driving home for christmas a som musela na vlastnej kozi zazit, aby som uverila. citim sa unavena z ludi, z ciest, zo skoly, zo situacii, ktore cakaju tak vela. potrebujem vianoce a prijatie, ze nemusim byt najlepsia. ratam s tym, ze kludne mozem zlyhat aj trikrat. tusim, ze by som si to dokazala odpustit. pretoze kazdy si musi odpustit pad, bolest, kazdy si musi odpustit odchadzanie. sam sebe. ucim sa zit nenarocne. sice notebook v kabelke, ale naroky nizke. ako tulak, ktoremu staci len malo miesta a este menej tepla. desatrocne steniatko lezi na mojich cizmach. goretexky, ktore preziju aj vodu po clenky a tazky mokry sneh. na spoluziakov chcem ine zvonenie, aby som vedela, ze nemusim dvihat. obycajnou ceruzkou z prahy zacnem podciarkovat gastroenterologiu. zijem vianocne a sucasne obycajne. dufam, ze nemam celiakiu, vo vlaku pocuvam cechomor, na niekolkykrat mu prichadzam na chut. nieco ako olivy, vino a paradajky. cely zivot sa ucime. padat, vstavat, odchadzat. a ratat s tym, ze sa nam moze aj nedarit. odchadzanie musi boliet. ale musime odchadzat. od veci, ludi, spomienok, situacii. aby sme si zvykli, ze nase tuzby nemaju nijaku hodnotu.

.11.12.

mam zbaleny kufor na vikend, aj ked netusim, ci pojdem uz zajtra. darceky, cerveno-prirodny baliaci papier, ktory sa mi nezmesti do kufra, prazdne krabicky od jedla a nabijacku na pozicany novy telefon. nepotrebujem pozerat na vianoce rozpravky, nepotrebujem spravit internu na prvykrat, nepotrebujem mat cerveny diplom - a snad sa s tym raz aj zmierim. namiesto toho potrebujem ist na vikend domov, zabalit tie darceky, stretnut b. po takmer roku, poslat cez internet vlastne pohladnice s plamienkami. dostala som sivu suknu, kupila som si riflovu. vcera vecer som bola prvykrat na vianocnych trhoch. styri baby z byvalej triedy, varene vino, cervene aj slivkove, loksa. sme si blizko a sucasne nam na sebe navzajom vobec nezalezi. sme tak strasne daleko, ze nas uz asi nikdy nic nevrati do tych cias, ked... vlastne aj vtedy to nebolo ine. zijem si slobodny zivot, netazi ma to, ze som single, nezaujima ma bulvar, klebety a telenovely. idu vianoce, nie je podstatne, ci dostanem darceky, ale to, ci budu skutocne. bola som na spovedi a mam pocit, ze nic sa nezmenilo. mozno aj toto je cesta. v telke znie hudba z mojej stuzkovej, celkom tematicky. zajtra mam poslednu neurochirurgiu, potom este dve staze a - budu vianoce. uz je to menej ako dva tyzdne. jedine, co chcem, aby boli naozajstne.

.chcene konce

vo stvrtok doma. trosku divne a takmer necakane. orl som spravila na b. vlastne na c, ale niekedy mozem aj ja dostat nieco navyse. za to, ze chcem zit spravodlivo. o pol stupna lepsia znamka a najlepsi test z kruzku. sice len osemdesiatsest percent, ale v kontexte toho, aky bol test tazky, som celkom spokojna. prijimam veci tak, ako pridu. aj d by som vzala. aj bez s. a jej kecoch o podvode. raz nezahrali pravidla v jej prospech a je ohen na streche. aj e., uplne rovnako. takmer vzdy maju stastie, ja takmer nikdy. raz sa vsetko otocilo a boli z toho mimo. aspon vedia, ako sa citim. a ako strasne dusi nenavist. aj ked ju racionalne dusime my. nase racio vobec nie je vsemocne. bezim na vlak. posledna tridsatdvojka, stiham, pijem cocacolu zero. len preto, lebo som od rana nejedla a ona je ako infuzny roztok. deformacia, viem. a? do nedele sa nebudem ucit. najblizsiu skusku mam az v januari. prejdu vianoce, novy rok, bude najtuhsia zima a ja zase pojdem na skusku. ako uz desiatkykrat predtym. nechcem ist s e., ale musim. prekaza mi. pretoze je prilis hlucna, dominantna, prilis mi zdviha tlak, prilis protireci - a ja s nou vobec nechcem byvat. tesim sa na moment, ked niektore veci skoncia. budeme hodeni do vody s jedinou moznostou. plavat. bude to viac o slobode. rozchody budu boliet, viem, ale nechcem sa im vyhnut, pretoze potrebujem, aby niektore veci skoncili. tuzim po tom, musia skoncit. tuzim aj po vlastnom byte, jednoizbak niekde na periferii, moje vlastne hniezdo, kde bude moct prist len malo ludi. nie ako na verejny portal kdesi na facebooku. tuzim po samote. lebo ocistuje a dava priestor. pre moju dusu. ano. sucasne sa bojim, ze aj raz budem ratat dni pred cestou domov iba kvoli neschopnosti vytvorit si vlastny. uz len patnast dni. nechcela by som to rovnako, ako co my vieme? nech to skonci akokolvek, tuzim po zmene. kludne aj sama. stastie ma kazdy v sebe. kubo je od utorka tatkom, novembrove babo a dalsi signal o tom, ze sme uz dospeli. tesim sa s nim, na tyrkysovom papieriku nechavam gratulaciu a podvedome cakam, ze snad posle fotky. biologicke hodiny zatlcu len obcas. ako znamenie, ze este zijem. a ze som snad hodna viac ako zlati paraziti na mojich tonzilach:) v pondelok zacina december. musim si zmenit pozadie na pocitaci. musim sa vratit na zem.

.ananasovo

litrovy ananasovy dzus. a jemne zeleny hrncek z ikey. taku by som raz chcela mat aspon jednu stenu v byte. alebo aspon vazu, aspon taniere, alebo krasne zvlastne nezne zelene sny. za vcerajsi den som dostala asi desat mailov. dnes tak podobne. stracam sa v tom a sucasne ich ignorantsky prehliadam. nove spravy, novi ludia na facebooku - a cim dalej, tym intenzivnejsie presvedcenie, ze virtualny zivot nie je zivotom. terminy na skusky mi nevysli. vsak preco by aj? malo agresivna, arogantna, zakerna, mozno iba prilis rezignovana a stastna sucasne. na dve sekundy v b. naruci, milisekundove ticho, blizke slova pri bordovych sedackach vo vestibule, vymenene knihy, takto to chcem aspon o sekundu dlhsie. rozideme sa do nasich sukromnych chladov, do strasne prazdnych vztahov a hysterie v dave, do ktoreho nepatrim. aj on ma terminy v haji, predsilvestrovske rano nie je dobra volba. a asi ani osmy januarovy den. ale co urobime, ked nerozhodujeme my? vlastne rozhodujeme. o tom, ako nas to zmeni, co stratime, ak zabudneme, ze nic z toho nie je az take dolezite. zajtra snad spravim skusku, vratim sa domov, pomaly zacnem citat parkilovu knihu, budem ratat dni do vianoc, pisat pohladnice, tesit sa na trhy, b., sviatky, skocim do plamienka, navstivim z., pretoze na rozdiel od mnohych sa az tak nebojim (riskovat) - a budem zit. vsedne, obycajne, zmysluplne. mozem chciet nieco viac?

.ticha

mam skusku. v poslednom case tym casto zacinam. ale len preto, ze je to dolezite, ze ma to dost stalo a verim, ze to ma zmysel. becko. b ako blbec, ako hovorim s potesenim. cudzie acko ako trening pokory. a duchovneho rastu, behu za zmyslom a podstatou. ano, potrebujem pokoru. mozno toto su prve kroky k jej ziskaniu. poobede stretnutie s rubenom. v ten den sice bez kavy, unavena a poskuskovo ticha. e. odchadza, lebo nema s kym a nema o com. ja tentokrat mam. ak nie desat objati, tak ani jedno. preto, ze mame zazite, mame spolocne dva roky osobnych historii. b. mi gratuluje k skuske - poziciam mu knihu. nepredam, na to sme prilis blizki. predam niekomu, kto mi je ukradnuty. zostavam posledna, smejeme sa, zavolam v januari - ano, hlavne argentincan so spanielskym obcianstvom po anglicky z bratislavy. mam vesely zivot. a svojim sposobom strasne stastny. som pozvana na navstevu. ako domov. viem, ze este pridem, este do vianoc. mozno pojdeme viaceri na trhy. ja som za. za spolocne cervene vino - a za cas snehovych vlociek a objati, na ktore pomaly zabudame. odchadzam, usmievam sa sama v sebe, v starom vagone si pustam do usi plamienok-music a dakujem, pretoze zivot je naozaj krasny. pozajtra je sedemnasty november. nebudem na ziadnom stretnuti ani koncerte, aj ked by som chcela. sme revolucne deti. mame historiu, na ktoru si nepamatame, ale ovplyvnuje nas. mame korene v neslobode. a musime bojovat o to, aby sme zili v slobode. hlavne tej, ktoru mame v sebe. v slobode menit svet na nebeske kralovstvo. veriacimi sme, kym verime, ze sa to da.
***
chcem si kupit a precitat knihu nebesky muz. o viere v Cine, o radikalnom krestanstve, ktore tak zufalo tuzim zit. mozno to je ovocie novembra v niektorych z nas. zit radikalnym zivotom, lebo ako jediny k niecomu vedie.
***
m. mi pise, ze je na nas hrda. ze je na mna hrda. naplna ma to pokojom. a urcitou istotou...

.podvedome

b. ticho spi, e. je prec. je tu ticho, take tiche, az sa bojim rusit ho tukanim do klaves. pisem najtichsie, ako dokazem. v piatok mam skusku. je streda. vcera som vstavala o stvrtej. rano. len preto, aby som vecer mohla ist k h. doniesla som kos, tazky, ale sympaticky. dala som im dve hodiny svojho casu. nenamyslam si, ze je vzacny. aj ked vzacny je asi sam osebe, bez dorazu, ci je. cas nemozno vlastnit. je ako vzduch, ako rieka. odchadzam pred osmou. bohatsia o dve fialove. neviem, co si kupim. mozno nieco na seba. chcem byt skromna. tak este uvidim. nieco im chyba. to, co sa fialovymi nezaplati. cas, smiech, radost, blizkost. su tak strasne chudobni. je mi smutno. dnes uz nie, len vecer. bola tma. len svetla na uliciach, okna, ziarovky aut. vianocna vyzdoba az o mesiac. este stale jesen. uz november. nastupujem do elektricky. vynimocne miesto na sedenie. hladim do tmy. neviem preco, ale prenikne ma tuzba ist s v. na cervene vino. netusim, odkial z podvedomia sa vynorila tajna tuzba - a preco prave s nim. sedemdecka cerveneho pre dvoch a neskora novembrova noc. tusim. ze za tym by bola bolest. ze podvedomie zo vsetkych znamych vytiahlo cloveka, ktory vie, co je to bolest. mozno si to namyslam. ale mame urcite zivotne straty - a v niecom podobne. a ze by sme sa snad nemuseli pretvarovat. vynori sa mi rozhovor v auguste. len chodba, par minut, opreta o skrine s archivovanymi sklickami. bez pretvarky. asi po tomto presne tuzim. zdielat bolest bez slov. nemam jeho mail. inak by som mu napisala, pretoze aj nase tuzby maju vlastnu rec. a niektore veci by sme si mali hovorit. hlavne, ak ide o samotu, novembrove noci a posledne hodiny pred skuskou. idem sa ucit dalej. na veceru mam este od h., vyfarbim dalsie kruzky okolo cisel na zozname otazok. kava definitivne vychladla. svet je nespravodlivy. povedala som dnes a stojim si za tym. verim na Bozie mlyny, ale... som len clovek. a povedala som aj, ze zijem ako parny valec, idem za svojim - a zijem najlepsie, ako viem. v ceskom Pisme som si oznacila knihu Job. ak nieco teraz mozem citat, tak je to Job. lebo nasiel cestu od utrpeniu k zmyslu. a znovu si precitam frankla, stretnem sa s rubenom, m., b. - a budem bezat dalej. za horizonty dnesnych pohladov, za novym ranom, za zmyslom a za svojim vlastnym pokojom, o ktory musim bojovat viac ako o zivot. beriem to ako trening, ako sposob hladania vlastnej sily. ktoru nemam a vlastne mam. definitivne viem, ze e. o plamienku nepoviem. mam pravo mat tajomstvo. hlavne, ked ma tolko stalo. a ked mi tolko dalo a dava.

zijem si svoj vlastny zivot. aj ked mi nepatri. s pozicanym musim hospodarit lepsie ako s vlastnym. lebo raz ho vratim. a chcem, aby priniesol ovocie.

kym dycham,

dufam.
ucim sa na najtazsiu blokovu skusku. chystam sa na stretko ohladom b. s p. pokecame, celou cestou az do centra. novembrova sobota, este stale jesen, vsade dokonale kopy sucheho listia, cesta bez chodnika a aut len malo. ozivaju moje spolocenske sklony. rovnako, ako m. vzkriesil mojho cestovatelskeho ducha rozpravanim o indii. vsetci mame tajne tuzby, skrytych duchov, dobrych aj zlych, ktori nas nutia alebo sa vrhnut do pekla alebo povstat nad vsetko, co nas viaze. nemam viziu, kam by sme mali ist, o com pisat a ako zmenit dianie okolo nas. budem len pocuvat, filtrovat svoje myslienky a dufat, ze vsetko bude dobre. tesim sa zo sedemnasttyzdnoveho drobca a b., ktora sa chysta na vianoce domov. vianoce su symbolom, momentom, ktory je viac ako zasnezene reklamy uz v polovici oktobra. ked bude v autobuse zniet driving home for christmas, vtedy sa mi zarosia oci, len preto, ze sa zase mozem vratit, ze bude snezit a ze bude vianocna noc nad mestom, pre ktore vianoce skoncili o siestej vecer dvadsiatehostvrteho. stretneme sa s b., mozno si dame varene vino, mozno zo solidarity ani nie. vratia sa stare casy, na par momentov niekedy pocas tych dvoch tyzdnov. objimeme sa, urobime par fotiek, aby sme mohli spominat a sami sebe dokazeme, ze priatelstvo je viac ako patnasthodinove lety cez pol sveta. zacne advent. ten cas je blizko. budeme ocakavat vianoce, najtazsie skuskove a dalsie obycajne dni. budeme pocuvat vlastnu samotu a dufat. ano, dufat.
***
sme ako stahovavi vtaci. vecne na cestach, vecne lietat, vznasat sa, trpiet, bojovat a vitazit. slobodni. ako stahovavi vtaci, ktori vedia, kde je ich domov. kde je ich skutocny domov.

.mam

mam skusku z infektologie. acko. odvcera. a vyhraty boj so vsetkym zlym, co sa vo mne nahromadilo od nedelneho vecera. neviem to pomenovat, nieco medzi ziarlivostou, zavistou, nenavistou, zastou. proste nieco, co nechcem drzat v sebe, ale ani nechcem ignorovat. nie je zle mat v sebe negativne emocie. zle je nebyt si ich vedomy. takze si to pisem do dennika, uz len preto, ze viem, ze sa raz vratia. aby som vedela, ze sa da vyhrat. aj ked hodiny po tom. v tme osobaku, s vybitym notebookom v taske a s padajucimi vieckami. nakoniec som si tu kavu neurobila, tak mi treba:). do usi mi hralo cosi acapella. but we know that God is with us...niekolkokrat po sebe, az kym doslo do duse... ze zivot je strasne kratky a strasne krasny. aspon obcas. hlavne vtedy, ked si do statusu mozem napisat passed. rejoice. alebo len proste homecoming.
v pondelok vecer s elou, v kaviarni na okraji stareho mesta, celkom v kute na dvoch zelenych kreslach. az fyzicky blizko, fotky z lurd na malom displeji fotaka, sviecka a voda, meniny som mala pred vyse mesiacom. o tomto zhruba je priatelstvo. som sama, ale mam par ludi, co stoja ze to. aj ked prave odchadzaju z bratislavy, aj ked ziju na opacnom konci sveta, aj ked sa tulaju kdesi po indii, aj ked su frustrovani - ale su blizki, mne osobne. aj ked sa rozpravame raz za pol roka. maximalne. to je rozdiel medzi priatelmi a desiatkami ci stovkami znamych a kamaratov. vlastne mozem byt rada, ze mam aspon niekoho. vlastne mi nic nechyba, este aj diplomovka pojde snad bez problemov, na skuske som bola najlepsia, test na 98%. viem, ze to nie je vsetko, ale...
chcem si dovolit byt stastna. celkom racionalne a vedome. som rebel voci zivotu, som plavec proti prudu a horolezec bez istenia, vlk samotar, sklamany idealista, som strateny pripad, bojovnik za posledne zvysky zmyslu, rezignujuci optimista a ktovieco este. ked vidim katkine svadobne fotky, alebo fotku so psikom inej katky, b. a jej pozvanie na vianocne trhy, ked vidim stastnych ludi, pytam sa, preco nie ja. a sucasne viem, ze - a preco prave ja? nemame pravo na stastie. mame len sancu rozhodnut sa pren. aj ked nikdy nevieme, ci sa nam to podari. lebo rovnako, ako nemame pravo na splnene sny, nemame pravo ani na stastie, priatelov a skutocnu lasku. mozeme davat, ale nikdy nevieme, ci aj dostaneme. odmena nie je nieco, na co mame pravo. aj ked to tak casto citime.
svet je vraj nespravodlivy. to vraj pisem - ani neviem, preco. je to tak. niekomu sa dari, niekomu nie, niekto nehlada a najde, niekto hlada a nenajde. zhruba o tom je viera - ze uverime, ze najdeme. a pochybovat nie je hriech, nech to znie akokolvek. kto tvrdi, ze nikdy nezapochyboval, ci dostane to, o co prosi, je klamar. hlupy klamar, ktory len zadupava krehke listky nadeje vyrastene na mrtvych listoch minulych jesene a krystalikov ladu este neskoncenej zimy. krehke listky nadeje tych, ktory este stale veria, ze sa da lietat, kvitnut, byt stastny a zit v Bohu a sucasne v tomto spinavom svete aspon trosku zmysluplny zivot. ano, beru si na svedomie mrtvu nadej, pri nohach im lezia cudzie idealy a vyprovokovane pady. mame prilis velku zodpovednost na to, aby sme boli pysni a nadradeni.
ked sa vypisem z nenavisti, prazdnoty a bolesti, mozno sa vsetko otoci o kusok viac k slnku. tiene budu vzdy. ale existuju aj kvety, ktore rastu v tieni. nieco ako ja. svet sa nas tyka.
THERE IS NO GROWTH WITHOUT PAIN AND CONFLICT AND NO LOSS THAT CANNOT LEAD TO GAIN
toto napisal b. do fora na bsm. potrebovala som to pocut. citat a vnimat. ze rastieme, nech trpime, smutime alebo len nevidime slnko. mozno je len za mrakom. alebo sme tie tienomilne rastliny, ktore inak zit nevedia.
som stastna. chvilku.

.nanovo

lebo kazde rano svita nanovo, aj ked to nevidime. hoci len preto, ze v tom case este spime. je jesen v plnom prude a pozostatok babieho leta nam dava sancu obliect si este riflove sako a sice rano so salom, ale predsa sa tvarit, ze to, ze svieti slnko, vylucuje prichadzajucu zimu. a pritom moze byt taka krasna. to len my sa prilis tazko lucime s niecim starym a rovnako tazko prijimame nieco nove. aj ked by to mohol byt novy zaciatok. len sa znechutene spytame, ze sice mohol, ale nemusel, pravda?

som dokazom, ze lekar nebyva dobrym pacientom a naopak. napriek tomu sa o to snazim. neviem, za ktore postavenie v binarnej situacii viac bojujem - a ktorym sa citim byt viac, ale to snad nie je az take podstatne. aspon o kusok dolezitejsie je to, ze sa snazim o zodpovednost - a ze dufam, ze veci sa deju tak, ako maju.

rozmyslam o zamilovanych, o laske, infektologii, streptokoku a novych vyzvach. dnes nechcem plakat. napisala som seminarku, viac ako som musela - a chvilku som spokojna. najedla som sa. konecne mam svoj olivovy olej, male paradajky este z minuleho tyzdna a obrovske jablka z rybian. a myslim na z., mozno uz ma histopatologicky zaver, mozno uz vie, co bude dalej. alebo nie, nikdy nevieme, co sa deje kilometre od nas. pred nim som sa vyhybala slovu patologia. celkom racionalne, len preto, ze sa mi nechcelo vysvetlovat, ze to neznamena iba to, co si kazdy mysli. lebo na take reci bolo prilis malo casu. ktovie, preco. mozno preto, ze to kludne mohlo byt poslednykrat. to moze byt vzdy, ale nikdy na to nemyslime. aby sme si ulahcili zivot, aby sme nemuseli prilis vela rozmyslat, odpustat a lucit sa. a pritom zit s vedomim, ze vsetko je naposledy, je jednou z mala ciest - mozno jedinou - k tomu, aby sme dokazali vydestilovat z masy veci nieco, co ma aspon maly zmysel, aspon ciel, co moze byt zachytnym bodom pre vecnost. vsetko raz bude naposledy. raz treskneme poslednykrat dverami, vyzname lasku, raz sa poslednykrat dotkneme, uvidime svetlo, raz dotancujeme posledne tango a dopijeme do dna posledny pohar cerveneho. ale nikdy nebudeme vediet, ze TOTO je naposledy. sme uchraneni od tohoto vedomia a sucasne sme pripraveni o moznost prezit nieco s vedomim posledneho. nic z toho by sme totiz asi neuniesli.

dostala som prvu ponuku prace. plamienok. stvrtok vecer a tristvrte hodina len ja a m. myslela som si, ze niecoho podobneho nebudem nikdy schopna. plachost, socialna fobia, nic pre podobne momenty. ale veci idu svojim rytmom. staci ho chytit a ist s nimi. ticho. vzdy som bola arytmicka. ale mozno to bolo len hlupe zistenie uciteliek hudby, ktore netusia, co je to hudba. m. mi rozprava o planoch, buducnosti a sucasnosti. vravi, ze som emocionalne a ludsky niekolko rokov popredu. minimalne. ze ustojim paniku a stres matky, ze ustojim bolest fyzicku, dusevnu, spiritualnu a akukovek inu. ze sa nevyhnem svojej bolesti a neujdem pred cudzou. ze budem schopna zdvihnut telefon nad ranom a prijat smrt rovnako, ako prijat zivot. ze mam potencial sa ucit, vzdelavat, splhat sa na kopce a nedbat na nekvalitne lana, ze neujdem, ze vydrzim, ze budem skutocne zit. a ze smrt nezabije moju vieru v zivot. ze som dost skromna, dost pokorna a dost stastna, aby som to mohla... pre mna to bolo vyjadrenie dovery, najvacsie, ake som kedy dostala. niekto vie, co v sebe mam. ze okrem plachosti aj nadej. a silu naozaj zit. rozmyslam, ze to je moja cesta. nikdy to nebudem vediet urcite, ale mam znamenia. o ktore som prosila, napriek tomu, ze by som nemala. v izaiasovi bolo take nieco. ze lud ziadal znamenia. pokusal, otravoval, prosil a ziadal. najvacsie znamenie pre vsetky casy dostal lud, ktory ich ziadal. ziadala som a mam. kopia sa na jednu stranu. a ja dufam, ze ked pride cas, rozhodnem sa spravne. ratam s tym, ze zivot je risk. to je asi dalsia moja deviza. a viem aj to, ze sa mozem rozhodnut zle. je mi jasne, kto som. co som. len stipka prachu. moj zivot nezmeni beh vesmiru a sveta. to mi dava odvahu robit veci tak, ako v ne verim. lebo viem, ze to, co robim, v podstate takmer nic neznamena...

.smutok

pisem dalej, pretoze aj zivot bezi a neustava. od piatka ziadne mlieko. uz viem, ake je to byt iny a byt v tom sam. ked nepomoze nic, ani empatia, ani hrana blizkost. dnes som bludila medzi regaly. oblubeny som minula, pretoze musim. kosik prazdny neostal, paradajky, omacka v tetrapaku, banany, tmave pecivo, olivy, kecup. jedlo vzdy bolo mojou slabostou, ale mozno je jednou z veci, ktorej sa mozem vzdat. a je len vecou casu, kym sa naucim s tym zit. rovnako, ako zijem so streptokokom a vysokym kreatininom:)

kupila som si knihu. infektologiu, moja vlastna - a dalsi do sbirky. vo vademecu hladam difdg krce. s p. som si vymenila sms. stretla som m. a viem, ze sa s nou chcem stretnut. nie ako s desiatkami ludi, ktorym som slubila stretnutie, ale vobec po nom netuzim. preco asi...

pozeram posledny diel stvrtej serie housea. je mi trosku smutno, rovnako ako z jankinej zhorenej batoziny a toho, co nas s e. tak intenzivne deli. uz nemam odhodlanie bojovat, nemam chut spoznavat ludi, dokonca netuzim po nicom extremnom. neviem, co mi chyba a sucasne to tusim. rozmyslam, ci ma nejaky zmysel rozmyslat nad spomienkami. myslim na mrtveho drobca na usg. vsetko to bolo strasne chladne, strasne surove a mne bolo tak strasne smutno. alebo spominam na prvy porod, ktory som videla. zo vsetkeho najviac emocionalny zazitok. v ociach takmer slzy a tajne tuzby... a to desive prazdno, ked sa s tymto vsetkym nemam s kym podelit. rovnako, ako s prvou smrtou a pochybnostami o tom, ktora z okolnosti ma aspon symbolicky vyznam.

dopila som kavu. bez mlieka. viac symbol, ako realita. stracame veci a casto o tom ani nevieme. alebo o stratach vieme svoje. az prilis.

a potom sa po nociach pytame sami seba, ci sme az take nic, az take malo, ze nema zmysel dufat v naplnenie. bud sme plytki alebo nie kazdy ma pravo na lasku. mame dve moznosti a obe bolia viac, ako vsetka ludska bolest.

pisem smutno. pretoze taka som.

.sto

sty prispevok a mozno iba preto zase chaoticky. tusim. rovnako silno ako tuzba pisat, utajena dni a tyzdne, pretoze nie je cas. a preto, ze ja tvrdim, ze zivot je otazkou priorit - a potom sa cudujem, ked podla toho musim zit. nie je mi to jedno, rovnako, ako ma zaujima rozvrh, zabudnute nocne, cislo skrinky na minus jednotke na antolskej a cas, kedy sa toto skonci. skonci sa to niekedy? podnadpis nasho fora na bsmku. ten, kto ho vymyslel, bol asi piatak:). na gynde som dufala v nieco lepsie. ked moze mat osemnast ludi pohodu, preco by dve nemohli mat nervy? ved viem, len sa pytam. recnicka otazka, ktoru sem smiem napisat len preto, ze aj verejne moze byt sukromne. v niektorych pacientkach vidim obraz seba, mozno o par rokov a mozno vobec nikdy. vraj polovica medikov si rozmysli, ci chce deti. asi som zase v tej druhej polovici. preco aj nie? so s. sme celkom silny tandem. na to, ze rovnako dopadnut mohol ktokolvek z nas, je to vlastne celkom dobre. nepotrebujem vediet, co si niekto mysli. pomaly zacinam prijimat fakt, ze realitu mame v sebe a nikto nam je nemoze vziat. nikto ju nemoze poznat. vstavam o pol siestej. poobednajsia kava sa stava nutnostou. spime malo. a asi aj malo dufame. myslim na b., ze uz pred par tyzdnami videla akciu srdca, ze zije uz niekde celkom inde. a ze je to mozno cele uplne inak, ako sme si predstavovali. ale o tom je plus-minus zivot, o tom je nadej a jedine to je dovodom, preco sa nevyplaca zahadzovat spomienky. zivot sa toci v kruhu, v spirale, ktoru nevieme zastavit a tuzime aspon pribrzdit. pisal mi m. ma iny zivot ako ja, viac pohodovy a mozno menej skutocny. neviem identifikovat, co citim, ci je to zavist alebo len pseudozavist, pretoze by som nemenila. jeho starostou je veni sancte a akysi test. ja som vcera videla mrtve babo na usg. nase starosti nas menia. rovnako ako zazitky, priatelia a pseudopriatelia, zistne vztahy, neexistujuce lasky a ta strasne zranujuca neuprimnost. nebola som vcera dvakrat mila. do telefonu. je mi to luto, mozno viac, ako inokedy. lenze ako mam povedat, ze proste nemozem? ze nemozem a nechcem rozoberat po telefone veci, ktore sa stali a stavaju. radsej som mohla pretrpiet prudky skok k formalitam a takmer neexistujucej rinitide. mohla, ale... nemohla... niektore veci nemozem prehliadnut a na niektore spomienky nesmiem zabudnut. aj keby som mala byt neprijemna kazdy vecer. kto chce, pochopi. nie som alibista. len bojujem o posledne zvysky svojej citlivosti na veci, ktore su aspon trosku podstatne.
***
vezmem si takmernovu satku, takmernove rifle, dopijem kavu a zase pojdem von. su posledne dni leta v strede jesene. svieti slnko, obleciem si zltu mikinu a cestou budem rozmyslat, aky zmysel maju nezmyselne veci. a ci ma vobec cenu bojovat, ked vyhra je rezervovana pre silnych. az na to, ze nikdy nevieme, aki vlastne sme.
***
sty prispevok by mohol byt vynimocny. bude, ale iba tym, ze je celkom obycajny. zmenim ho az vtedy, ked mi niekto definuje obycajnost.

.silne

***
nema zmysel bojovat, ked nemozeme verit vo vitazstvo. (indianske prislovie)
***
bojovat ma zmysel iba vtedy, ked dokazeme verit vo vitazstvo.
ja...

.etericky

nie som grafomaniak. skor mam este stale pocit, ze mam co povedat. a hlavne sebe, vediac o tom, tomu je tento blog urceny. pisem list sebe, spomienky na spomienky a poznamky o mometoch, ktorych smrti chcem zabranit. a obcas si ich citam. hlavne vtedy, ked je zivot prilis nespravodlivy a sucasnost prilis prazdna.
potrebovala by som este den volna, mozno dva. uzavriet rozlucky, straty a minulosti. skoncil plamienok a ja som neplakala. vraj veci bolia o to menej, o co viac sme schopni rozlucit sa s nimi. neviem, kde sa to vo mne nabralo, ze dokazem uzatvarat kapitoly. viem, ze uz sa nikdy nestretneme. mozno ano, ale cas sa uz nevrati. rozmyslam, kto a co vo mne ostalo. spomienky, nadej, trosku menej strachu a o kus viac slobody. odvaha brat veci do vlastnych ruk. a par ludi, na ktorych nezabudnem. *chcela som ich tu vymenovat, ale obavam sa, ze z hlavy nikdy nenapisem kompletny zoznam. tak radsej nekdy priste* mam otvoreny tyzden, chvilku som kecala s babami odvedla a viem, ze musim byt dospela. vidim, ako na mna pozeraju. ako na cloveka, ktory ma kus cesty za sebou. musim uznat, ze ano. ze mnoho veci sa zmenilo, mnoho veci zmenilo mna a mnohym veciam som sa zmenit nedala. ked vidim ich medicke zaciatky, spusta sa mi pred ocami film. zoznam veci, ktore ma od nich odlisuju. prva pacientka v zivote, ktorej sance na zivot su sialene nizke a je len o kusok starsia odomna. prva anatomia, prve skuskove, prve pitvy, prve opustene deti v mrezovanych postielkach, prva (neuspesna) resuscitacia, prve zufalstvo, prve slzy o tretej rano, prve cudzie lasky, celkom blizke rozchody, svadobne oznamenia, prve prehry a prve vitazstva. elektrizujuca nadej ako esencia zivota. etericka nadej nad kazdym nasim krokom, nad nadejou a bolestou. som vdacna za cestu, pretoze vedie k cielu. vidim dalsi vyznam kamena v kolazi par hodin pred koncom. vyberala som ho vedome a sucasne nachadzam podvedome dovody. sme prilis komplikovani, aby sme rozumeli sami sebe. kupila som si cherry paradajky. su zo spanielska a citit v nich slnko. cierne olivy, cestoviny a omacka s nivou. lepsie ako bufet a intrakova jedalen, lepsie ako nic. varim si kavu. do velkeho hrnceka z obchodu fair trade. takmer dve lyzicky extra strong, dva cukre a dve smotany. vonku zacina jesen a mne sa akosi horko drieme. horkost nie je vzdy minus, nemusi byt. na policke mam tri kaktusy. musim mat, pretoze mam v sebe tuzbu starat sa o... mozno je to vekom, mozno tym, ze som zena, alebo iba tym, ze zufalo hladam zmysel existencie a hladam stopy. clovek nikdy nevie, ci robi spravne rozhodnutie. este si chcem na skrinku nalepit pohladnice, aby som si priestor aspon trosku privlastnila. m. je na intraku. prvy den, mal by byt dospely a pritom vidim, ze este sa musi vela ucit. o zivote, o komplikovanosti, vztahoch, laskach, nenavistiach a ignorancii. chcela by som, aby boli niektore skusenosti prenosne. aby aspon bratia nemuseli prechadzat vsetkym, cim ja. alebo mozno je neprenosnost skusenosti zarukou, ze nebudeme rovnaki, rovnako rezignovani a rovnako sami. viem, ze vsetka bolest, vsetka nadej a vsetok cas, ktorym som presla, ma zmysel. je tazke hladat ho a este tazsie najst. ale mozno skusenosti su jedinym korenom toho, co nazyvame osobna zrelost. a odvaha riskovat s vedomim, ze nikdy nevieme, ci su veci tak, ako maju byt. so s. nas deli mur nedovery. z mojej strany ano, sice nevedome, ale citim ju z kazdeho vlastneho slova a gesta. z jej strany neviem. kym nebudeme schopni zit v pravde, nikdy nam nebude spolu dobre. rozmyslam, pozeram m.-ove fotky z indie, na icq same cervene kvietky, su takmer styri hodiny a vecer mi zavolaju nasi. smutim a spominam. prisli sme na to, ze b. tu chyba. nam. dopijam kavu, baby spia, hra funradio. prave hraju nothing else matters. pre mna...
*
ked prestanete snivat, zivot strati zmysel (soichiro honda)

.poznamky

ozval sa mi m. stary kamos, spajaju nas roky na jednej lodi, kym som bola este na strednej. a byvali omse na zamku, vela sme sa smiali, mozno sme sa celkom inak modlili, mozno sme boli trosku viac cisti a poriadne menej dospeli. navratilec z kanady a uz stvrty den v indii. mozno o tom je zivot, o cestach, navratoch, o lietani a o vyzvach. no urcite nie o tom prazdnom smutku, ktory tak zufalo visel nad kazdym slovom v sprave na facebooku. viem, ze laska mu toho prilis vela zobrala. a viem aj to, ze v niektorych veciach by sme si velmi rozumeli. pretoze ludi spaja nielen spolocna cesta, laska a buducnost, ale aj bolest a osamelost. vytesuje sa z babatka a slubuje, ze sa bude modlit. toto strasne potrebuje - aby sa modlil za seba. a aj za mna mozno, rovnako, ako ja nezabudnem nanho. v zivote clovek nepotrebuje vela istot, ale zachranna siet sa vzdy zide. musim sa vela modlit.
***
napisala mi aj p. potrebuje mile slovo a podporu - a akurat odomna. mozno preto, ze ludia maju dojem, ze ja vzdy vladzem, vzdy mozem a nikdy netrpim. bud som dobra herecka alebo su slepi. neviem, ci jej mam nieco napisat. ci mam byt zase raz dobra len z povinnosti. alebo urobim skutok milosrdenstva s istotou, ze snad sa nestrati v spirale vecnosti.
***
plamienok pomaly konci. zhasiname. cim dalej, tym viac som schopna priznat si chvile, ked mi je dobre. zistujem, ze potrebujem strasne malo a sucasne strasne vela. a som aspon trosku slobodna. prave vtedy, ked sa pytam, ci vobec existuje bezpodmienecna laska a sucasne si sama odpovedam, ze medzi ludmi nie. som trosku pasivna, trosku rezignovana a neviem, coho sa mam striast skor. do spolocnej kolaze vymyslam symbol. viem. kamen. kradnem ho pod ruskom tmy spomedzi elektrickovych kolajnic. este zbalim bananovo-cokoladove jednohubky, casopis a spomienky a den sa skonci. odteraz o 78 minut. viem, ze dnes pisem akosi cudne. ano, aj to len preto, lebo sa neviem vymotat z klbka veci naskladanych v dusi. viac otazok ako odpovedi, viac nadeje ako beznadeje a viac samoty ako cohokolvek ineho. hladam a nenachadzam odpovede. zatial. ze kolko trva prekonat bolest, ci risk, krizovatky a nadej su prostriedkami alebo cielmi, ci ma zmysel bojovat o veci, o ktorych vyzname pochybujeme a ci sa raz vsetko obrati na dobre.

.septembrovy stvrtok

ucime sa, ako stracat. sami na vlastnej kozi, plamienok je len cestou. kazdy sam hladame, klopeme, prosime a nachadzame. prvy den posledneho vikendu z krku, na ustnej skuske uspesna. citim, ze iba silni mozu toto vsetko naozaj prezit. vratila sa b. dnes rano. vracaju sa stare casy, rozpravame sa tak ako naposledy asi v maji. niekedy mam pocit, ze nam cas nevadi. rozpravame sa. od formalnosti az po nieco strasne hlboko v nas. chvilku rozmyslam, brada podopreta rukou, ticho ako terapeuticky nastroj a nadej, o ktorej viac hovorime a menej dufame. mame priniest jednu vec do kolaze. zhanam, kde by som potiahla kamen:) milujem kamene ako symbol. kamen zo srdca a kamen ako zaklad. ty si peter, skala a na tejto skale... alebo len celkom obycajny dom postaveny na skale. asociacie tahaju nit este dalej. ako klbko cervenej nite, ktore naoko vyzera nekonecne. a netrva to len chvilku, kym najdeme ten koniec nekonecna. este chvilka v auparku. k cestovinam prihodim syrovu omacku s nivou. zatial nemam na ne hrniec, ale casom snad bude vsetko:) v HandM si vyberam rifle svojich predstav. maju este navyse par centimetrov. v panta rhei kupujem streleny darcek pre m., este mozno prihodim kaktus a budem sa tesit na radost. a este coelhove citaty. zivot. ano, pobezi dalej. svet sa zmeni, sekundove rucicky nezne tiknu a my budeme o kusok ini. musim vela rozmyslat. o nadeji a o dufani.

.spojenia

o nicom. o tom, ze zajtra zacina plamienok a mne je to vsetko jedno. o tom, ze na bunke mame prvacky a tak som spisovala zoznam knih, ktore by som mohla predat. kecame o statute studenta, o byvalych spoluziakoch, o tetrise a padajucich tehlach, o danym, adamovi a oskvarkovych pagacikoch. potrebujem zo seba dostat vsetok ten hnev a zlost, ktore priznavam. tomu som sa naucila v plamienku. male bezvyznamne plus. uz som hovorila, ze niekedy sa veci celkom nepochopitelne zlomia. u mna tiez. z nadsenia plynule do rezignacie. viem, co je to mat veci na haku. odsudia ma, viem. asi budem jedina, pretoze snad budem jedina odvazna. ale to je viac ako vsetky tie objatia, ktore som kvoli tomu stratila. dnes je podozrivo vela ludi online. aj e., ktora mala byt na prednaskach, ale aspon nemusim mat vycitky. aj m., s ktorym este nemam chut komunikovat, b., s ktorou by som chcela byt a s ktorou sa mi tuto noc snivalo. mozno napisem p., kratky bezobsazny mail. alebo urobim nieco ine, v tejto septembrovej zime skocim po tie pagaciky, mozno chvilku pobrusim po nete a potom odidem. aj ked nechcem. na facebooku dalsi znami a o to viac sme vsetci sami. necitim sa na chodenie do skoly. pride ako polnocny zlodej a nikto netusi, ci reflex bude ta spravna reakcia. rozmyslam, ci sama rozumiem paralelam, ktore pisem. alebo len nebudeme rozmyslat, analyzovat a hladat. budeme ako roboti a mozno je to jedina pouzitelna moznost. a. bude mat osemnast, potrasiem mu rukou prezijem vecer u nich. ako uz tolkokrat predtym. obavam sa, ze takyto zivot nesie riziko straty citlivosti. mozno je to dan za veci, ktore este vladzeme. alebo v to aspon dufame. stale nemam komu polozit otazku, ci je vyhrou, ze mozeme robit aj nespravne rozhodnutia. a ze ci je pravda, ze vsetci klamu. niekto je working hard so smajlikom. kedy tam dospejem? tusim, ze podstatou je nieco ine. malicke, laska a cosi ako nadej. viac ako zavidim, prajem. i do it my way:)

.piatok dvanasteho

prave sa mi zmazal hotovy clanok. skusim este raz, snad kratsie. veci nezmenim. teda aspon niektore. aj ked prave oni najviac hnevaju. ale co je nas hnev oproti realite? nic, nula.
dala by som si wafle. so slahackou, na bielom keramickom tanieriku z ikey. alebo len tak v ruke, ako plastovy pohar s varenym cervenym na vianocnych trhoch. obliala som si nim bezovy kabat. stacila hrst soli a flak zmizol v nenavratne. rovnako, ako miznu nase rany, zanechavajuc jemne takmer neviditelne jazvy, ktorym viac sol nevadi.
vcera bolo jedenasteho. svet na chvilku zastal, ale menej, ako poslednych sedem rokov. zabudame. hoci. historicku udalost pozname podla toho, ze si pamatame, co sme vtedy robili. ano, pamatam si. autobus, psa vonku a televizor. spravy medzi vojnou a havariou. a 3500 mrtvych. bolo to o nenavisti, bolesti a sudrznosti. nezmenil sa jeden narod. zmenil sa svet. len ci sa zmenili aj ludia? neviem. mozno uz vtedy sme boli prilis tvrdi.
je mi smutno. neviem, preco. mala by som robit nieco ine a zmysluplnejsie. namiesto toho rozmyslam, preco a kam vlastne idem. nenavidim prazdno. v sebe.
pojdem do kostola, mozno novy dekan, ktory si o mne mysli, ze som lepsia ako v skutocnosti. potom nakup, starka, vsedny piatok. trosky skoncili. vo mne urcite, ale mozno aj celkovo. hovorila som uz pred rokom, ale vtedy rovnako ako teraz nemali moje slova vaha. vsak preco by aj...
zhanam, kde maju samolepiace tapety. a ci lepia aj na drevotriesku potiahnutu foliou. na bunke som za chlapa. co neopravim a nezariadim ja, jednoducho nie je. poriadne ma to hneva a trosku tesi. som samostatnejsia ako sa zda. a chcem si zmenit svoj maly svet. aspon navonok.
sudny lekar v sme hovori o tom, ze svoje pribehy rozprava manzelke. preto, aby prezil a zil. ja mam este stale niektore tajne. presne tie, ktore sa usadili najhlbsie. o niektorych veciach sa neda rozpravat s rodicmi pri veceri. to by museli vediet prehliadnut slzy a taki asi nikdy nebudu. a mozno ani ja. a asi by som ani nechcela. viem ja? a tak si svoje pribehy, obrazy, spravy a spomienky odkladame ako v muzeu prisne strazene. mozno raz, ale asi skor nie.
tie wafle si nedam. ale domace palacinky. a mozno vino. vecer. cervene, suche. americke. a este kofola. pojdeme spat po deviatej. zajtra bude sobota trinasteho. septembra.

.oddnes

v mrazivej. biela a modra. tmava, ocelova a ostra. casy sa menia. zivot ubera neznosti, romantiky a prvoplanovej krasy. a pridava po stipke z korenicky ostrosti, mrazu, krystalikov, kamenov a ladovych kociek. mozno je vsetko fajn, kym nezamrznu nase slzy a nedotlcie nase srdce. i za zivota.
takze zmena. v nas i okolo nas. slecna, vy ste lekarka? nie, vyzeram tak? druha veta uz len v duchu. usmievam sa a zurim sucasne. nic moc, viem, ale svedomie este mam. obcas som cynik, ale kto nie? je to cesta, ako prezit. nemam socialne citenie, nie som typ na obetavost, teda aspon v hlbke urcite nie. ale bojujem. a tazsie cesty si vyberam iba preto, ze verim, ze vsetko ma zmysel. ano, aj ladom obohnane duse, aj ostnate droty a vsetka ta samota, v ktorej sme zaliati. a neuprimnost, divadla, zname osobnosti, klebety, bulvar a prisne tajnosti. vsetko sa raz dozvieme. a bude to boliet vsetkych. tak preco si to robime este tazsim?
***
a pritom paralelou zivota su kocky ladu. v kofole, koktailoch alebo na dlazkach, kde striehnu na nas pad. a dockaju sa, pretoze trpezlivost nie je nasou silnou strankou. co ocakavame, musime dat. tak kedy nam to dojde? az ked zabudneme na seba navzajom, ked budeme odcudzeni este viac, ako teraz? alebo az ked stratime vsetky iluzie. nie je nicia vina, ze sme ich stratili. je len nasa vina, ze sme ich vobec mali. opakujem sa, viem. ale smeruje to k pravde. a netusim, ci niekto najde silu zastavit to.

.free to fly

sloboda je navykova. suhlasim. a vraj aj laska a lietanie. verim, pretoze lietanie som si vyskusala. takmer tisic kilometrov a sama. oblaky pod nohami a adrenalin v krvi. slzy tlaciace sa do oci. a ja, netusiaca preco. vlastne aspon trosku ano. citim vlastnu dospelost, rozhodnutia a odhodlania. a sucasne citim, akoby sa v tych nekonecnych chuchvalcoch bielosivej pary prepadavali vsetky moje sukromne straty. tusim, ze ludi, ktori maju autobusmi nacestovane tolko ako ja, nie je az tak vela. desattisic kilometrov padlo uz davno. urcite. mozno o to tazsie sa divam na strnast cinovych truhiel. v nedelu boli emocie este zamrznute. casom rozmrzli ako srien na jarnom slnku. viem, ze zomriet mozem kedykolvek. a mohla som kedykolvek doteraz. no nech je rozmyslanie o smrti akokolvek tazke, je asi jedinou cestou, ako sa jej postavit celom. nestracajuc pokoj.
rozmyslam nad velkonocnym rimom. velmi by som chcela a tusim, ze asi budem jedina. napadlo mi to az vcera. tak pojdem sama. skusim pozriet nejaku cestovku. zase by to bola vyzva, ktoru by som asi zase raz prijala. uvidime, co prinesie zivot.
kopa bledomodrych letacikov je rozdana. sice nie vsetky, ale snad si svojho adresata najdu. a ked nie, tak nie. naucila som sa rezignovat. pretoze nie som povinna spasit svet. dokonca nie som k tomu ani povolana. a vratila som sa domov. este predtym odpisala na jeden mail jednu stastnu vetu. lebo stastie je viac ako bolest, ktoru tajime v sebe a ako beznadej, ktoru dusime a mozno nikdy neudusime. stastie z malickeho, lasky a ticha, ktore ma v sebe slova. nerozpravali sme sa bez par dni pol roka. este stale je tu blizkost. dufam, ze nie zvyskova, ale stale nova. ako zmrtvychvstanie kazdu nedelu, ako nocne vlaky a stahovave vtaky, ktore sa vratia kazdu jar.
pocuvam free to fly z bratovho pocitaca. chcela by som plakat. kvoli z. s nadorom netusim kde, kvoli b., v., kvoli tomu, ze s e. nas cas a ktovie co rozdelilo, kvoli i., ktoreho som nestretla, kvoli plamienku, ktory ma trosku desi. a kvoli tomu, ze by som potrebovala poumyvat dusu. ano. tuzim po tom, aby prsalo.
zosli dazd.
***
every time, every day sing halleluia! pochybujem, ci to dokazem. ale som si ista, ze chcem. len netusim, ci naucit sa rezignovat je vyhra alebo strata. a ci o nadej treba bojovat alebo ju len prijat.

.novosti

tak sa mi nechce pisat. snad preto, ze by som teraz asi radsej pozerala housea alebo sa len divala do steny, do bielych tapiet, cez vymenenu zaclonu a roky neumyte okna do tmy septembrovej noci. nechce sa mi, ale chcem. pretoze momenty koncia rovnako ticho a plynule ako prichadzaju a kym si ich ulozime do sukromnych archivov, mozu byt uz davno prec. tesim sa. tak tisko, ako plynie cas. pisala mi b. stastny mail. take dostavam len obcas, len velmi malokedy. pise mi o novostiach, o veciach, co sa menia. pretoze ich zivoty sa lamu. uz siedmy tyzden. citim tu zmenu na dialky, o akych sa mi ani nesniva. viem, co by som chcela. aby boli tu celkom blizko a aby som ich mohla dosyta vyobjimat, aby sme boli chvilku len ticho ako uz tolkokrat predtym. chyba mi. vraj blizkych ludi moze mat clovek za zivot asi len par. viem si predstavit celkom inu ju. dospelejsiu, zrelsiu, stastnu. zena snad nemoze byt stastnejsia ako teraz. a muzi su na tom snad podobne. akosi prirodzene spominam. na jej statnicu z i. spala, oranzove zavesy robili v izbe zltu tmu. po chvilke ona urobila to iste mne. mam plytky spanok, len par minut a bola som u nej. este stale pritmie, rozprava mi, dlho a potichucky. viem, ze teraz by to bolo rovnake. ze sice o par dni ci tyzdnov tomu budu dva roky, ale... co je vlastne cas? neviem, o com pisem, ale tusim, ze vsetko sa raz rozlusti. teraz som jednoducho stastna. a nezalezi na tom, ze to nie su moje sny, ktore sa plnia. ale o tom vsetkom je laska. tuzim po tom objati. skor, aby som davala, nez aby som mohla prijat. milujem pocit, ked mam v dusi radost.

.blues

stvrty september. na komode hrbka bledomodrych letacikov. plamienkovych. cista dobrovolnicina, ale za tu sa vraj ide do neba. tak teda idem, aj ked... nanovo si zariadujem izbu. zatial len v skrini pohadzane veci. biele nemocnicne drzo pomiesane s civilnymi. biele su este bielo ciste. vo vreckach este nie su pera a modre fliaciky od nich, ani pokrcene papiere a patdesiatka poskladana na stvrtinky. pisem maily, mozno styri, neviem presne. vsak naco aj. jeden v anglictine, sympaticky formalny a snad aspon trosku mily. maria, rumunsko, iashi. hladam v google-earth, aby som aspon zhruba sipila. vychodne a juzne. a vraj nas predbehli v ekonomickom raste. pisali dnes v sme. a este t., moj tromf. je uprimny, chvilku. viem, pretoze pise bez diakritiky a tak, akoby to hovoril. vraj nevie, co dalej - no ale je to take ze posledny mesiac ked ti mam pravdu povedat vela rozmyslam nad vecami dumam.. no a neviem ako to este skonci....zatial to vyzera na jeden semester.... a uvidime ako bude dalej... musim sa dat dokopy, v klude to popremyslat, nechcem urobit unahlene rozhodnutie, chapes.... hej, chapem, viac ako si mysli. mozno viac, ako veri. lebo okrem modrej farby na stuzkovej a jednej peknej fotky nas spaja mozno cosi viac. pozname sa jedenast rokov. je to polovica mojho zivota. mame zazite, mame spomienky. mozno je nieco v nas, co si rozumie aj bez nasho vedomia. a ze by som sa mohla modlit. viem, musim. chcem. lebo na niektore veci nemame. rovnako, ako nevieme stvorit nadej, poskladat mozaiky z crepov a zabudnut na prve veci, ktore sa zopakovali tisickrat inak. trosky sa rozpadli. podla mna uz davno, ale tak realne par mozno dni, neviem. po rokoch, kedy boli niecim podstatnym sa stavaju nicim. zostava len tvarenie sa ako spolocenstvo a zopar nas, co sme este chceli. a mozno uz ani nie. az vekom asi clovek ziskava odvahu lucit sa. a povedat zbohom, koniec. ved konecnost veci je ista bez ohladu na to, ci ju uzname. zivot bude klusat dalej, budeme cestovat vlakmi i dusami, budeme bojovat a padat rovnako, ako sa vzdavat a vyhravat. na zaver si spocitame rany, kazdy v sukromi vlastneho rozhodnutia. a uz teraz vieme, ze byt single je otazkou na cely zivot, na ktoru odpovedou je len clovek. sloboda je o rozhodnutiach, o nezavislosti, o kaktusoch namiesto ruzi a o odvahe zit vlastny zivot na vlastny frak. ano, to je presne to, co teraz chcem. a potrebujem. lebo sny potrebuju kridla, nie zamky. a k stastiu staci len sedmokraska na travniku pred internatom. my rozhodujeme o tom, co nam staci.

.augustova

od buduceho pondelka september, od utorka deti do skoly a casom snad aj ja. nechce sa mi a tuzim po tom sucasne. aby sa zivot vratil do kolaji, vtesanych do vecnych skal, ktore su klietkou i bezpecim. na plamienok nemam precitane nic a je mi to jedno. neprejdem ako prvykrat v zivote. vybrala som si enjoying life. a kludne sa tym aj priznam.

rovnako, ako si priznam zavislost na slobode, oraznovej farbe, zltych trickach a uz aj kortikoidnych sprejoch:), na nadeji, cestach, vysnivanych bytoch, planoch ikey a nevlastnych cudzich izbach.

do modreho diara prepisem rozvrh, desiatky stvrocekov do dni. aspon dva vynecham, nahradim kdesi v skuskovom case v strede semestra. rovnako, ako nahradim kazdu zabudnutu spomienku a kazdy kvet, ktory som nikdy nedostala. prilis nezavisla a prilis sama. jedno silnejsie ako druhe. zivot konci, ked si to pripustime. vraj. rozmyslam nad mottom promocneho oznamenia o dva roky. chcelo by to nieco specialne. mozno izaias, mozno ja. zivot je o vyhrach, prehrach, orlich kridlach a vecne neunavnych krokoch. iz 40, 31.

mozno by som mala pisat celkom verejne, pod menom, ktore aspon niekto pozna, pretoze listky vo vetre vraj zomieraju prilis skoro. ano, a mozno je na smrt odsudene kazde nase slovo. rovnako, ako nam pod rukami zomieraju pacienti, spomienky a sny. ako za mrtve povazujeme minule dni, lansku zimu, vianoce a narodeniny bez sviecok. cas zabija i ozivuje. a vraj my vyberame, co ma s cim urobit. keby sme to vedeli, keby sme sa to raz naucili...

***

dopisujem o par hodin. opravim dva gramaticke nezmysly. z obyvacky plynu zvuky mojej rodiny, pes pri kresle a odkvitajuce biele kaly, rovnake, ako mala b. v svadobnej kytici, len mensie, zelensie a trvalejsie. sedia bezomna a ja viem, ze k nim este chvilku patrim. viem, ze keby som si teraz zlozila hlavu do dlani a nenechala ich suche, nezmenilo by sa asi vobec nic. pretoze - co su nase slzy? nic menej ako sol a nic viac ako voda. a ked to vsetko dozenieme az do absurdnosti - co je nas zivot? nic, len prach, nic, pre co by sme sa mali bat lietania. bat lietat. tak naozaj.

.summer 2008

vraciam sa. sem.
29.5.
prve slova v novom denniku. este sa len zoznamujeme. ucim sa. zanechavam stary, bol na internete a sucasne neverejny. nikto o nom nevedel. vobec ma nelakala predstava sukromnych myslienok na verejnom mieste. ina prilezitost nebola. teraz mam novy program, kde sa to da, vraj aj s obrazkami. skusim. tie stare - http://www.obycajna.blogspot.com./ a mozno raz aj tu, aby som zrusila potencialnu verejnost veci, ktore su prilis moje...
***
vcera som urobila skusku z neurologie. miestami s pocitom, ze som prave povedala svoju poslednu vetu. prve ecko v indexe. jedna z najvzacnejsich znamok. stala ma styri tyzdne stresu, pat knih na stole a slzy o pol tretej rano. neexistuje racionalny dovod, preco som tu skusku spravila. boli sme dve u najhorsieho skusajuceho. zapisala som dve a4ky. a modlila som sa, ze ak niekto musi letiet, tak nech som to ja. marek sa modlil v blumentali. u matky dobrej rady. opakujem, neexistoval racionalny dovod, pre ktory sme mali skusku spravit. obidve a unho. prelomili sme statistiky. s vierou, ze po nas to bude uz len dobre. je. dnes dokonca sylvia na acko. tesim sa ako z vlastneho. zase som sa vela naucila. neratajuc vedomosti z neurologie. zazila som, aky je to pocit, ked clovek neveri, ze sa stanu veci, za ktore sa modli. naucila som sa, ze jedine kriterium, podla ktoreho spoznam priatelov je cas, ktory nedeli. ano. pri skutocnych priateloch neprekaza, ze sa nevidia a nehovoria spolu pol roka. naucila som sa, ze takychto priatelov mam. velmi si to vazim. rovnako ako kazde objatie a podanie ruk, ako kazdu esemesku a slubovanu facku:) (majka, keby si bola chlap...:), ako kazde zvonenie telefonu a klopanie na dvere. vcerajsok bol dalsim dokazom, ze kto v dobro veri, dobro sa mu stane. a ze Boh ukaze svoju slavu a moc na svojom lude. a vo svojom sukromnom diari sa nebojim napisat, ze ich zjavuje aj na ludoch, ktori v neho neveria. ja v to dufam... pretoze sylvia. a este viac - pretoze zajtra marek. lebo sa necitim byt viac milovana ako oni. a uz vobec nie vyvolena. mozno niekto povie, ze sa ruham, ale... Paneboze, ja naozaj nemozem byt v nebi bez nich.
stale tvrdim, ze zazraky sa deju. pretoze oni sa naozaj deju.
***
vecer predtym sukromne neurologicke konzilium. je mi strasne dobre. akoby zastal cas. pozerame fotky zo svadby, rozvalujeme sa po posteliach a smejeme sa. a potom kazdy k sebe, do svojich osobnych ukrytov. vecer pred skuskou je taky... tma, len mala erarna stolna lampa. cervena. precitam takmer celu knihu. a potom zaspavam. bolo viac ako pol tretej. spanok a rano. dve a jeden na bezovej sedacke na chodbe, potom spolu do malej zasadacky s novym nabytkom. tri spolocne pera v strede stola a papiere z bloku. na stole len lcd-monitor a nic viac. modre stohovatelne stolicky. a jedna sefovska. dve biele obalky. vyberam dva listky. z tvrdeho papiera. jeden biely a jeden marhulovy. n.II a mts do cns. takmer spokojna. idem prva, cely cas som polo-na odchode. zachranuje ma stopercentny test. majku tiez. a ja. a obidve pozehnanie zhora. bolo ho citit viac ako v chramoch. asi sme boli viac v koncoch. odchadzame. s prijemnym pocitom, ze to mame za sebou, tesime sa ako deti, ked nasnezi par dni pred vianocami. dlhe a tuhe objatie a zrazu teple ruky. marek. a stastie priam hmatatelne. prejdu takmer dve hodinky. je nas viac, v poloprazdnom slovaku, pri pollitrakoch kofoly. hovorime malo. vzdy po skuske. kazdy sleduje bublinky vo svojom pohari. nepotrebujeme hovorit. pretoze prehovorilo ticho. rozchadzame sa, kazdy svojim smerom. horuco v elektricke a ludia v sandaloch. na intraku pomaly prazdninovy rezim, ivka minuty pred rozchodom a ja. premaham sa, aby som bola mila. nechape, smola. jej. este pride majka s marekom, priniesli mi cokoladu. ze sa o nich staram. ano, viem. pretoze mam taku potrebu - starat sa o ludi-, pretoze ich mam rada. a pretoze su moji priatelia. budeme daleko a sucasne blizko. cele leto a casom mozno roky. ak nas nerozdelia, bude to skuska spravnosti. verim, ze prejdeme. stratit priatelov by bolelo.
dnes rano v schranke dva maily. brano. bea. dalsi priatelia. zistujem, ze par ich naozaj mam. pre tychto ludi a pre tieto okamihy sa oplati zit. zivot je vselijaky. ale v kazdom pripade krasny. ano. zivot je krasny.
7.6.
mam za sebou treti den plamienka. a nestiham pisat, lebo sa potrebujem ucit. aspon trosku. vyletiet z onkologie by bol styl. mne vlastny. predcasne odchadzam. neviem, kolko je hodin. az neskor - stvrt na dvanast. odchadzam, lebo si nedam siahat do mojho ja. lebo som dospela. a slobodna. nebojim sa. naozaj sa nebojim, co ludia... odchadzam, lebo vlastne presvedcenie je viac. este palo a martin. mozno sme rebeli, v ich ociach nevdacni zbabelci, mozno. ale sme slobodni. najlepsi pocit po mnohych dnoch. sedim na pravom zadnom sedadle bledomodreho auta s banskobystrickou espezetkou a vychutnavam si to. ze som silna. zovreta past akoby bola predzvestou. predtym my girl, potom - netusim. som stastna, stastna. silna. viem, ze to vsetko je dar. od Boha, ktory sa stara. ta past mi pripadala trosku tvrda. nie som anjelik, nie som nezne stvorenie, ktorym hadze vietor. som bojovnik, tvrdohlavec. s odvahou vyhravat. aj za cenu najtvrdsich padov a najpotupnejsich prehier. jem sama v bufete. namesto spolocneho obeda. pozriem si jeden diel housea, naucim sa par otazok na skusku, idem do kostola, do tesca a domov. vlastne... ano, domov. niekedy neviem, ako mam odpovedat na otazku, odkial som. ano, z prievidze. a cim dalej, tym viac aj z bratislavy. majka mi hovori mladsia sestra. a plni mi zivotny sen mat starsiu sestru. brano ma chyti okolo pliec, diana vystiska po sobasi svojej najlepsej kamaratky. ziskala som priatelov. zistujem, ze ich mam rada. a ze vedia o mne strasne vela. je to fascinujuce a nebezpecne sucasne. rozmyslam nad svojimi priatelmi. cim to je, ze... ze ich ziskavam a stracam. s pocitom, ze to iste sa deje so mnou. neviem zabudat. vracaju sa mi spomienky. a zrazu mi je smutno. ze asi nemam koho oznacit za najlepsiu/eho kamaratku/a. zijem sama. pretoze to tak priniesol cas. ma to zopar vyhod a zopar nevyhod. som medzi plusom a minusom. vediac, ze nie vsetko mam vo vlastnych rukach.
***
mozno by som uz bola schopna niekoho milovat. vzdy som si myslela, ze to je predsa lahke. cim som starsia, tym viac sa mi veci vyjasnuju. a pred niektorymi mam respekt. nie strach, ale respekt, lebo to je to spravne slovo pre pocit malosti pred niecim, co nas presahuje. napriklad taka laska. alebo nadej. alebo Boh, cas, zivot. a tie zufalo popreplietane nitky nasich celkom sukromnych historii. miest, kam sme odkladali spomienky, na ktore nechceme zabudnut. na ludi, ktori jednoducho zostali, aj ked su uz davno prec. na ludi, ktori vedeli byt na spravnom mieste v cas, ked boli naozaj potrebni. spominam na noci pred skuskami. a viem, ze ak zabudnem, budem ina. o sedem hodin bude svitat. mozno budu mraky a dazd. ale svetlo bude urcite. nedela a posledny den plamienka. postavim sa tvarou v tvar sebe. a budem sa divat sama sebe do oci. budem identifikovat ich farbu. dlho. pretoze dnes som nezlyhala. slobodna. som slobodna.
11.6.
vyse tyzdna som mimo domu. ucim sa na onkologiu a zijem sama. na blogu niekto pisal o tom, ze sloboda je navykova. ano, je. tu mi je sice obcas smutno (ale to je asi dosledkom nielen kilometrov z domu, ale aj prazdnej izby, samoty a nedostatku spanku), ale doma tiez dlho nevydrzim. viem, co je to odchadzat. viem, ze kazdym odchodom nieco stracame. ano, kusky seba, ktore uz nikto neda dokopy. marek spravil neurologiu. tesim sa, velmi, viem to. nebolo mi vsetko jedno, ked je prvy riadok na icq zacinal "ach majka". ono za tym bolo cosi, ze papierovo je lepsi a v skutocnosti sa na to neciti. lenze ja som uz prilis... vlastne aka? - na to, aby ma take nieco rozhadzalo. tesim sa, sedime vedla seba na stolickach a rozpravame si pribehy zo skusok. zajtra pojdeme spolu. velmi chcem, aby vsetko bolo tak, ako ma byt. vlastne, aby sme vsetci spravili. a aby sme si potom isli niekam sadnut a kazdy sukromne sledoval bublinky v kofole, lebo po skuske to tak byva. chcem, aby sme si v pritmi obeda urobili zopar fotiek mobilom a aby sme si ich potom pozerali, ked si budeme chybat. chcem, aby sme sa vystiskali, alebo aby sme si aspon navzajom utierali slzy a poziciavali vreckovky. vezmem dva balicky. ciernu kabelku, bielu koselu a hnede nohavice. v balerinkach tmavokakaovej farby popreskakujem mlaky, ktore mozno v noci vzniknu z letnej burky. do rana budem citat papiere, ku ktorym som sa dostala sestnast hodin pred skuskou. rano zhasnem, chvilku pred svitanim a budem verit, ze nebude burka. vonku ani v nas. zajtra pojdem domov. mame tak malo istot v zivote. snad len par pevnych bodov. len seba navzajom a nadej. neviem, co bude zajtra. lebo den zacne svitanim. a ja ho asi nebudem vidiet.
***
verim... mam taku zvlastnu vieru, ktora stoji na skale. tak, ako dom, ktory vydrzal burku. aj ja chcem byt taka. a verim, ze Niekto ma moc nad vsetkymi tymi vecami, na ktore som prilis odkazana a obmedzena. niekedy nam dava zvlastne dokazy svojej lasky. ze mocne pozehna nasich neveriacich priatelov a zjavi na nich svoju slavu. je to tak. lebo som videla na vlastne oci. Pane, ved toto je nieco ako tvoje nebo, miesto, kde laska nedava podmienky. a kde sa deju velke veci. ano, velke veci na malych ludoch. aleluja.
***
a moja internatna izba je mojim spolocenstvom. ano, vsetci ti ludia, ktori sa zastavia, kazde pipnutie icq len cez par poschodi ci dvier, kazde zaklopanie. kazdy vulgarizmus z nasej a druhej druzby, kazde rano po alkoholickom zure, kazdy uder bicich po jednej rano. kazda x-krat denne opakovana navsteva, kazda pozicana kniha a lepiaci papierik, kazdy smiech, zufalstvo a nadej. ja mam svoje spolocenstvo. take... moje. s hriechmi a vitazstvami. mojimi verejnymi, tajnymi i cudzimi. sme ini ako tie "spolocenstva". ano, polka ateisti. kadejaki ludia. kazdy mame svoje viny, pady a sukromne dna. a okrem toho sa mame radi. mozno viac ako ini. to, ze som si poplakala o tretej rano pred neurologiou, by som v "spolocenstve" nemohla a nechcela povedat. ale mohla som to povedat kamaratovi, ktory mal k tomu tiez blizko. lebo toto su moji ludia. moje spolocenstvo, moji priatelia. vraj Boh je tam, kde sa maju ludia radi, kde ziju bratia a sestry. tak to trosku splname. ano, je tu s nami. v noci pred skuskou s onkologie. a stale. lebo laska je viac ako vsetko ostatne. viac ako ateizmus, alkohol a falosne priatelstva. verim v Lasku...
12.6.
spravila som onkologiu na acko. priemer mi rusi uz len neurologicke ecko, ale to je uz iny pribeh. som celkom vdacna za najhorsiu skusajucu. jednak som si skusila, ci som aspon trosku dobra. a potom - mala som sancu prezit. na rozdiel od niektorych. a aj keby som to neprezila, nejako by sa to vsetko dalo. mozno prvy jul, celkom letne dni. vymenila som sa. vlastna koza za cudziu. bol v tom kusok racionality. v tom je mozno kamen urazu a podstata veci, ktore sa okolo mna deju. lebo dostava len ten, kto dava. lucime sa. rychlo. pretoze potrebujeme dychat a spat. som stastna. za uspechy platime zivotom, ale obcas sa to aj oplati. este predtym prazdna kaplnka na ousa. posledny rad, ja, ticho a cervene svetielko. vdacna. lebo dostavame veci, ktore si nezasluzime. sme prilis obycajni. a snad iba preto pozehnani. vsetci.
*venovane. marekovi, majke, sylvii, lucii a mne.
13.6.
v statuse na icq mam zltu kacicku. konecne nie akademicku ciapku, ktora tym inteligentnejsim z mojich kamaratov napoveda, ze "sorry, ak hladas len niekoho na zahnanie nudy, skus inde". mam ich rada a rada zahanam nudu. hlavne, ak ide o vzajomnu sluzbu. ano, ale nie vzdy a za kazdu cenu. pretoze okrem casu, nudy a pohody mame aj povinnosti. status "kamen zo srdca" a namiesto fotky zirafu. podla nalady mila, zacudovana, smutna, placuca, zuriva. ako ja. a hlavne nekonvencna. neucim sa. nevadi mi, ze na dve hodiny vypadol net. prisiel mi dlhy mail z japonska. o sparne, praci, make-up-e, o spomienkach, ktore mame spolocne, o pritmi, caji, vonach dialok a o takej zvlastnej zmesi smutku, nadeje a snov, ktore mame v sebe. kazdy z nas. je mi smutno. a nebudem plakat. asi to neviem. niekedy je to zisk, inokedy prehra.
marek s kamosmi dnes pisali na chodnik pred fakultou. svoje mena a ten smiesny titul bakalar. uz je za polovicou. zije si. jednoducho, boja malo a vyhier dostatok. cestou na zbor sa tam chcem ist pozriet. a mozno si to odfotim na mobil. na pamiatku. ani neviem, coho. a uz vobec nie, preco. na zbor sa netesim. uz tisickrat som si povedala, ze nepridem. lebo zijem inak a snazim sa chapat. oni nie. a este preto, ze nemam svoje spolocenstvo. teda mam, ale nie podla ich predstav. to moje... uz som o nom tusim pisala. ludia, ktori mi vecer pred skuskou povedia - majka, vsak raz to musi prist - (vyhadzov zo skusky. znakom spolocenstva je to, ze sa neboja povedat mi to a ja viem, ako to myslia:) alebo ma o pol druhej rano zahanaju do postele. alebo mi povedia - majka, spi, vyzeras hrozne:). alebo mi smutne napisu o prehre, o smutku a strachu. a ked im dovolim, neboja sa v mojej nepritomnosti hladat v mojej policke prefotenu knihu. a ja sa nehanbim, ze na jej prvej strane je zlty lepivy papierik s citatom z izaiasa. lebo nikto nema privilegium na prislubenia. zase raz pojdem na zbor a odidem sklamana. lebo som specialistka na sklamania, na bezdovodne nadeje a straty ludi, v ktorych som kedysi verila. nehanbim sa za to. len mi je luto, ze sme zivot skomprimovali do zistnych vztahov a prednaskovych reci na mladeznicej omsi.
vratim sa. domov. dnes asi bez chval. mala som svoje sukromne. v kaplnke ousa po vlastnom acku z onkologie. a potom vo vestibule, ked sme odchadzali vsetci stastni dospat stres. mam vlastny svet. autenticky, svoj, obohacujuci. milujem ho a nenavidim sucasne. a v kazdom pripade zan dakujem. pretoze zivot je dar.
16.6.
zajtra mam poslednu skusku. celkovo ucenie maximalne 24 hodin, stresu malo, len jedna zlozka papierov a pozicany treksport. chalani pridu v stredu, vybavime skolu, batozinu, obed pre troch a zrychlenym vlakom spat. zajtra budem piatacka. neviem, ci sa mam tesit alebo nie. priatelia, toto nie je dobry pocit. ked clovek ma nieco, za cim sa hnal celym svojim zitim. zrazu to ma, vyprosene, vymodlene, vydrete, vyplakane a vybojovane. a on (s)prosto pochybuje, ci to malo zmysel, ci to bude mat zmysel. a ci sa ma vobec tesit. svet rozpadnuty na criepky. predtym ho drzali pokope vyzvy, strach a nadeje. a teraz takmer nic. alebo ano, mozno. labak, prax, orava, letenka do nemecka, dva tyzdne doma. priestor pre nove zasoby spomienok, ala sialene fotky z baumaxu s prilbami, vidlami a rybami:). mozno si uzijem slobody, zvlastneho strachu z neznameho, ktory prekonam rovnako ako kazdy prichod a odchod skuskoveho, socialnej fobie a ludi, ktorych nemusim. mozno si zase raz dokazem, ze som tak nezavisla, ako len chcem. ze este tusim, co to znamena sloboda, leto a predposledne prazdniny v zivote. zajtra budem piatacka. rozlucime sa, mozno pri kofole alebo len na prizemi starej budovy, na ktoru niet penazi. objimeme sa stylom "kazdy s kazdym", lucii dam zlozku papierov, ktoru som aj ja dostala, mozno pojdem dlho, peso a sama, aby som vychodila vsetko, co budem mat v sebe. budem sa modlit, budu to moje osobne chvaly uprostred rozpaleneho betonu. alebo bude prsat. a potom si na neznamej adrese vyzdvihnem rucne malovane tenisky, ktorymi zasponzorujem jeden den v tabore jednemu dietatu, ktore sa mozno v ten moj den rozhodne pre Jezisa Krista. budem sa modlit. a ak ano, bude mi ctou... obujem si ich, ked budem na izbe sama a budem sa tesit. vypracem skrine v mojom domove, postrham zo stien rok stare spomienky, vynesiem par odpadkovych kosov a zaplnim batozinou malu chodbicku. odidem, aby som sa vratila. a bude mi smutno. pretoze neviem zit ani s, ani bez. bojim a tesim sa sucasne. dobre bude, az ked zapadne slnko, vypnem notebook a pojdem spat. s istotou, ze vsetko je tak, ako ma byt. a s jemnou pochybnostou, ci urcite. ale..., co je bez chveni, nema stalosti.
***
asi som uz fakt dospela. alebo, ako mi hovoria draci - stara:) najlepsia kamaratka sa vydala a odstahovala do japonska. tisice kilometrov vychodne. linda sa vydava o necely mesiac, katka v oktobri. mne zacnu predposledne prazdniny a coraz blizsie mam k dvadsatstvorke. mala by som vediet, co chcem od zivota, o com to cele je. a ja neviem. mam len sny, len zopar vizii. a ked neberiem ohlad na tie profesionalne, tak k tym sukromnym mam coraz dalej. sama. a biologicke hodiny sa prebudzaju pri pohlade na bruska ci kociky mojich kamosiek. teraz sa neda, viem. ale bude ten cas, ked sa bude dat? bude raz samota minulostou a sukromne sny kolonkami, ktore budem moct oznacit ako splnene? cim som starsia, tym mi pride moznost nie realnejsou. hovorim si, ze vsetky tuzby sa mi jednoducho nemozu splnit. a pytam sa, ci aspon niektore...
***
v case, ked v japonsku svita, mne zacina noc. a ked oni zaspavaju, tu je slnko este vysoko na oblohe. ani neviem, ci bol teraz niekedy spln. a ci vobec byva vidno mesiac cez tie divne jarno-letne mraky na takmer nocnej oblohe. neviem, su to len detaily na oblohe. alebo svetlo v tmach. v zavislosti od toho, ako sa divame...
***
hovorime si, ze vsetko prezijeme a potom bude dobre. otazkou je, co je to to vsetko a co potom bude dobre. pisal mi marek cez icq. ze ci sa ucim a ci nieco viem. nie. nie. tak bude este chvilku kludny, kym dorazi do svojho prechodneho hniezda na tretom poschodi. nieco si precita rovnako ako ja. zhasneme neorganizovane, ale predsa spolocne. chvilku nadranom, ktovie kolko spanku je nam naozaj treba. budu stacit tak styri hodiny. musia. dovidenia zajtra. v case, ked vsetko prezijeme a bude to dobre.
17.6.
odkedy som sa vratila z mesta, rozmyslam, co by som mala robit. a prisla som na to 23:23. pisat. lebo to je sanca, ako dostat zo seba veci, s ktorymi nechcem zaspavat a sucasne si navzdy zapamatat, co za to stoji. spravila som poslednu skusku. s pochvalou o najlepsej skuske za posledne dva roky. viem, ze o nic nejde a tie slova nemaju vahu, ale potesilo. rovnako ako acko, ktore sice nemoze byt s vykricnikom, ale aj tak. pisala mi euka z nemecka. len preto, aby som sa o niektorych veciach nedozvedela nahodou od niekoho ineho. pisala mi o laske. a medzi riadkami o strachu. viem, ze toto nemoze skoncit dobre. ale nemozem nikomu nic povedat. lebo by som bola za zavistlivu zakomplexovanu jezibabu. mozno nou som. ale verim intuicii. dnes na obed som to tusila. poskladala som si vsetko dokopy ako puzzle na vianoce, ked som doma, neucim sa a patri mi plocha meter krat meter v nasej obyvacke. takze zostavam sama. a sama sama. smola. balim veci domov. je toho vsetkeho neskutocne mnozstvo. rok zivota. nie od utorka do stvrtka, ale stale. naozajstny zivot skomprimovany do jednej internatnej izby. to so sebou nesie zasobu veci, farebnych pancuch k riflovej sukni, mikiny a tricka a celkom na kraji skrine veci na skusku. boli sme pozriet listky do divadla. ani nemozem nikomu povedat, ze som este nebola v divadle v ba. nie. a ani na sandbergu, slavine, devine... lebo nemam s kym. nemali nic, az po divadelnych prazdninach v septembri. pojdeme, spolu, mozno desat ludi, viac alebo menej. uz teraz sa tesim. no dobre, ze nie uz teraz. neviem, ako by krstna mama zvladla to, ze pojdem s niekym vecer von. teda viem - bolo by to zle. pretoze ona ma stale snahu vychovavat ma - aj ked mam 23 rokov a skusenosti na rozdavanie. moji rodicia to uz nerobia... niektore veci proste nezmenis. je mi luto, ze sme nepockali na mareka. baby chceli ist, este sme lucii zaniesli papiere. ale aj tak mi to je luto. lebo nedokazem odsudzovat ludi. nech su akikolvek. bola som na spovedi. mozno nebola dobra... ale citim sa rovnako ako pred nou. potom som si bola vyzdvihnut tenisky. vesele, s dvomi snurkami, slimakmi a kvietkami. prichadzam na intrak a je mi smutno. este ludia na g-talku, bud mila, sympaticky status na vsetkych tych komunikacnych portaloch, zjedz veceru, zmy si vlasy citronkovym samponom. som unavena. na difgd nemam nervy. od anemie cez nieco endokrinologicke az po neviemco. teda viem, len nechcem pisat. alebo len nedostatok spanku, energie, lasky. ano. viem, ze mi chyba vela suciastok, bez ktorych moj zivotny stroj bude len vecne poruchovou masinou, na ktoru nebude mat nijaky opravar cas, chut, nervy ani nahradne diely. nieco mi chyba. niekto. modlim sa. lebo viem, ze nieco je dolezitejsie. a ze som v dobrych rukach. ktore ma doviedli az k tomuto dnu. som piatacka. a som za to vdacna. aj ked na radost nemam dost sil...
ty si ten mocny kral, el shaddai adonai, ochranca malickych, zastanca chudobnych.
19.6.
cakam euku na skype. ma nieco so zvukom na notebooku, takze si musi pozicat cudzi. a pisala som si s elou. je na tom podobne ako ja. vztahovo aj zivotne. chce odist z prace aj bratislavy. v podstate sa jej vobec necudujem. chce ujst, ja to viem. a viem, ze tymto sa jej to nepodari. pretoze ujde mestu, v ktorom je aj po roku cudzia a ujde praci, ktora ju nici. ale neujde pred sebou, pred svojim smutkom a prazdnom. chce sa so mnou stretnut. suhlasim, napriek tomu, ze neviem, ako to vsetko zvladnem. nenuti ma, ale citim, ze je to surne viac, ako si myslim. v mysli prehadzujem stranky diara a hladam volnu chvilku v ba. prisposobim sa. pretoze chcem. mam ju prilis rada na to, aby... v poslednej dobe akosi prilis intenzivne stracam ludi. ju nechcem stratit. lebo nas spojil osud a uz pat rokov nerozdelil. som vdacna. lebo takych je malo... tak teda utorok vecer. tesim sa. bude to vselijake, ale skonci to smiechom. ako vzdy my dve. pretoze ziadna bolest nie je tak velka, aby...
***
vcera boli chalani u mna v ba. primarnym cielom bolo prestahovat moje sukromne kralovstvo. z ktoreho sa oni len smiali, ze len hromadim batohy ako skrecok. uznavam:) obcas. naratali 6 ruksakov a 2 kufre. a cestovnu tasku s perinami. lenze to bol moj domov, vsetko, co mi patri, moj maly svet, v ktorom hladam a obcas aj nachadzam silu, ako a pre co zit. teraz som ho ja skladala do tych ruksakov citiac sa ako bezdomovec, ako clovek, ktoremu ukradli miesto, kde chcel zit. stretla som spoluziakov, kamosi pri vchode na chirurgiu a v rade na studijne. a stretli sme vlada na fakultnom dvore. keby som bola sama, zastala by som. a spytala by som sa na zivot, na beh, ktory uz rok a pol nemam pred ocami. takto sa nedalo. dufam, ze cez leto. pretoze su ludia, ktorych mame jednoducho radi. no a potom uz len zmrzlina na hviezdoslavovom, teplo a tien pod stromom. elekticka a opat moja izba tesne pod strechou s oknom otocenym na vychod, kde sa prebudza slnko. posledna varka veci, zamok a dve flase vody, vlak stojaci hodinu tesne pred risnovcami. a doma az o deviatej, peso do necpal a spanok o jedenastej. nieco konci a ja to nechcem...
27.6.
bola som v ba, euka mi povedala o svojej laske (fakt?), s elou som stravila vecer nad rajcinovou polievkou a troma poharmi kofoly. noc u horvathovcov a dalsi den domov. pisem len o cestach, pretoze su symbolom mojho zivota. viem, co je to citit sa bezdomovcom a dufat, ze zivot je krasny. adam mi povedal, ze som zavislacka. mozno ano, ale len preto, ze internet je jedinym sposobom, ako sa spojit s niektorymi ludmi. mozno nikdy nezazit ten pocit, ze ma niekoho rad a ten niekto zije prilis daleko na objatia, cesty a telefony. urcite. a este tu pod kozu zachadzajucu bezmocnost preklenut priestor a cas. potom sa uz len ucime pripocitavat hodiny a odhadovat dennu dobu na opacnom kraji sveta.
***
tesim sa za eukou. najprv som sa viac bala. teraz sa viac tesim. prva cesta lietadlom. dokaz mojej nezavislosti a samostatnosti. mozno...
13.7.
dva tyzdne praxe za sebou. a dva tyzdne prazdnin. v bratislave, bez notebooku, ktory mi aj chybal. bez ludi, s ktorymi zvyknem byvat a zit. bolo mi tam smutno. lebo som bola v zlatej klietke, v pasci s teplou vecerou a fyzickymi kontaktami. lenze to nie je vsetko. pozajtra ideme na verim pane. este stale sa mi nechce. pozeram fotky z australie a chcela by som tam byt. vidiet klokany, opacny koniec zeme a tisice ludi este stale generacie jpII stavat sa solou zeme a svetlom sveta. viem, ze katka, kajo a juraj to zaziju. mozno nove turice. mozeme aj my. len nam treba viac individualnej viery. a s nou to nie je vzdy jednoduche. v bratislave som si kupila zlte tricko, letno vesele ku kratkym rifliam a sandalom. spravila som kus prace na diplomke, prezila 9 dni na chirurgii, zazila marekove bc promocie v ziline. a napriek tomu jedine, co citim, je nevyslovitelne prazdno.
***
vratil sa mato z kanady. chcela by som ho stretnut. ze sa nezmenil. chcela by som to vidiet na vlastne oci. chcela by som pocut jeho zazitky, plany a sny. viem, ze doma ho cakal jeden definitivny koniec. viem si predstavit tu bolest. len sa pytam, co je horsie, ci prazdno alebo bolest. obavam sa, ze prazdno.
***
euka sa rozisla s danielom. islo o k tomu od zaciatku. vedela som to. je to lepsie, ako si mysli. pretoze nie vsetko dobre je dobre. a drzat niekoho za ruku pri soferovani nie je len symbolom lasky. tesim sa za nou. budeme sa rozpravat vo viere, ze vela veci sa zmenilo, ale vela veci zostalo. nieco ako stavebne kamene nasich dni, spomienok, nadeji a buducnosti.
15.7.
neviem, kedy budeme tak naozaj dospeli a zreli. kedy a ci vobec niekedy prelomime hranicu medzi vekom a skutocnostou. coho znakom je, ked na svadbe najlepsej kamosky musime zabudat alkoholom. a posielat smutne maily niekomu, kto ich pochopi. zacyklime sa vo vecnych mailoch s podobnymi ludmi, pretoze so stastnymi nechceme. nechceme im brat ich radost a sebe sa zbytocne dotykat ran. a tak po veceroch rozmyslame nad byvalymi laskami svojich najlepsich kamaratov, citime s opustenymi a presvedciame sami seba, ze nie sme sami. aspon pred rodinou sa tvarime stastne, pretoze nam to davaju za povinnost. hovoria, ze ich stastie zavisi od nasho. mozno ano. nerozumiem rodicovskej laske. ale nerozumiem, ako to vsetko spolu suvisi. a ako strasne vela stoji ten dojem stastia. vela. a oni to netusia.
***
nemam svetly moment. niekde v tmach, aspon kusok jasneho svetla. nemam, pretoze vsetko prejde, orava a nemecko, potom zase dva tyzdne bez prazdnin a vratim sa spat. neviem, ci to bude lepsie alebo horsie. a neviem, preco vlastne ocakavam nejake zmeny.
***
ked niekedy najdete cloveka, ktory by tomuto vsetkemu rozumel, tak mi, prosim, povedzte. pretoze podobnych dusi je strasne malo. rovnako malo, ako je lasky, nezistnych priatelstiev a momentov, pre ktore sa oplati zit. mam smolu. ludi, s ktorymi zijem, rozculi pocasie, mala krivda a nechtiac krivy pohlad. viem, ze by som chcela ujst. neviem, kam. a tusim, ze by mi to vobec nepomohlo.
2.8.
potrebovala by som aspon niekolko hodin, aby som napisala vsetko, na com zalezi. vratila som sa z nemecka a letela som prvych dvakrat lietadlom. uzasne zazitky, clovek vtlaceny do sedadla a potom divajuci sa dole, ak chce vidiet mraky. zivot beriem ako vyzvu, ako sancu lietat. v tomto momente sa vyznamy dvojzmyslu zliali do jedneho. bolo, no fajn. az na evku a jej aferu s danielom, az na to, ze to vsetko som musela pocuvat a nad tym vsetkym rozmyslat. tolko minusov, boj o zivot na bicykli a zmrzlina pocas burky pod strechou v centre g. naoko minusy, ale jedno plus. akoby zjavenie Ducha, nieco, o com som ziadala mozno mesiace, alebo aj roky. o uistenie, ze stastie mam v sebe. a ze mozno najviac, co mozem chciet, je byt slobodnou a nezavislou. jedno plus, ale tak velke, ze prevysilo vsetky minusy. nezavislost je viac, ako mnohe veci. je to stav duse. je to o slobode, dospelosti a nadeji.
***
pisala som bei. mail tak na jednu stranku, o zivote, lete a prazdinach, o spanku na karimatke, oblakoch a cestach. neodpisala mi. mozno vikenduje, mozno nema chut a cas. je mi smutno, pretoze viem, ze sa stracame. vedela som, ze to musi prist, ale este som to neakceptovala. ze to pride, ze to bude boliet a ze to bude trvat len pat mesiacov. paneboze, musi clovek stale stracat?
***
ela zostava "so mnou" v bratislave. tesim sa. chcela by som ist niekam s nou. rozpravat jej o goettingene, o laske, ktora nebola laskou. a pocuvat o jednom sobasi a jednom malom sukromnom prazdne. tak lahko to nebude. do septembra som v zlatej klietke. zistujem, ake strasne je zit bez slobody. budem praxovat, makat na diplomke a vracat sa spat. dva tyzdne leta, dalsie dva, ktore sa nerataju do oddychu a spomienok. som narocna? mozno ano. alebo len hladam cesty, ako zit len o kusok dostojnejsie.
18.8.
nemam cas pisat. viem, ze zivot mi unika pomedzi prsty, ale mozno niekedy je len pocitac a naoko chudoba liekom na prezite. na prvy exitus pod vlastnymi rukami. neverila by som, ze to pride tak skoro. stale som mala pocit, ze maximalne mozem byt divakom. ale... este stale citim teply pot na krizoch a mapy na tricku. prsty ma bolia este na druhy den, lebo ambuvak je akosi privelky. a to mam vraj dlhe prsty. striedame sa v podstate dvaja. este maria z rumunska, z mesta iasi ktoviekde. prilis slaba na kompresie, tak jej aspon podavam ten vak a menime si miesto. tridsatpat minut prejde ako chvilka, vyhrava 88 rokov, bilateralna embolia do a. pulmonalis a asystolia. pridu z ara. -skoncite kompresie.- som posledna, viem. chvilku visime ocami na monitore, ale aj tak vsetci vieme... cas smrti 9:45. streda 13.8.2008. vsetko je raz prvykrat. necakane, intenzivne a nezvratne. z oddelenia ma pustia skor, vedia preco, lebo si tiez pamataju. veziem sa do polusu a bludim neviem kam. potom uz len dvanasta v dome a vsetko v starych kolajach. nikomu nic nehovorim. vsak naco aj...
az na druhy den. majka, marek, sylvia, lucia, ja. v centre mesta, je tma, teplo a leto. rozpravam vsetko. viem, ze staci raz. viac nemusim. niektore zazitky clovek neunesie. sam.

.nevzdat sa

chcem vytrvat. prosit a ziadat. ucit sa, do rana a potom este dva dni. a mozno vsetko este raz, ktovie. spravodlivost nie je pre vyvolenych, nie pre tych, ktori maju patent na rozum a odpovede na vsetky nezodpovedatelne otazky. prazdne frazy, reci a sebaistota. ignorujem. verim v spravodlivost pre vsetkych. a viem, ze existuju odpovede bez otazok a otazky bez odpovedi. ze sme slabi, obycajni, spinavi - a hlavne vsetci na jednej lodi. definitivne. nemam pravo narokovat si nic extra. som prach a je mi to jasne. a este slobodna dusa, o ktoru sa Niekto stara. nie tak, ze by ju vytahoval z kazdej kase, ale tak, ze jej dal nezavislost, vytrvalost, tvrdohlavost a ochotu bojovat az navzdy. nevyzeram ako vyvolena, ale svojim sposobom nou som. paneboze, ved ja som vlastne stastna. lebo sloboda je viac ako cesta bez prekazok; odvaha je viac ako usmevy a sladky image a nadej je viac ako lahsie cesty a sialena vypocitavost. kracam po svojej ceste a netusim, ci je spravna. pytam sa, ci mi bolo toto treba. a spolieham sa na to, ze tvoj lud - vsetko spravodlivi - stepy mojho sadu, dielo mojich ruk, ktorym sa oslavim (iz 60,21)... statocni budu byvat u teba (z 140,14). ano. raz vyhra spravodlivost. aj ked o nu musime bojovat. a obcas aj prehravat. som zmierena a odhodlana. viem jedine. ze chcem byt spravodliva pred tvojou tvarou.